Mt 1,19: “Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť.”
Zvyčajne sa Jozefova spravodlivosť vysvetľuje ako dôvod toho, že Máriu nechcel vystaviť potupe, pričom biblická spravodlivosť by mala byť širokým pojmom pre to, že Jozef bol bohabojný a čnostný človek dobrého srdca. Biblická spravodlivosť však pozostáva predovšetkým z osobného vzťahu s Bohom a zo zachovávania jeho Zmluvy, ktorú ustanovil so svojím ľudom, a tá v Dt 22,20-21 jasne píše o tom, ako sa treba postaviť voči mladej žene, ktorá nevstupuje do manželstva ako panna – treba ju ukameňovať, aby sa odstránilo zlo z krajiny. Ak bol teda Jozef spravodlivý mužom preto, že zachovával Boží Zákon, ako sa dá vysvetliť daný verš?
Riešenie môže byť v spojke “a” (“bol spravodlivý, a nechcel ju vystaviť potupe”), ktorá v gréckom niekedy nesie odporovací význam: “bol spravodlivý, no/ale nechcel ju vystaviť potupe”. Ak bol Jozef spravodlivým mužom pred Bohom, tak istotne preto, lebo zachovával jeho Zákon. Podľa neho však bolo treba Máriu ukameňovať. Jozef teda prežíva veľký vnútorný rozpor medzi tým, čo by bolo treba urobiť a čo skutočne chce urobiť. Do toho všetkého zasahuje Boh: “Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: “Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého”” (Mt 1,20). Zdá sa teda, že tento verš nehovorí o túžbe zachrániť Máriu preto, že je Jozef spravodlivý, ale napriek tomu, že je spravodlivý. Išlo by tak o opis Jozefovho vnútorného zápasu (podľa F. ROSINI, San Giuseppe, San Paolo 2021).
Mt 10,14-17: Záplata a nové mechy
Tento text hovorí o tom, že na zjednotenie dvoch vecí je potrebné isté opracovanie. Nová látka je „hrubá”, to znamená, že ešte nebola nikdy praná a neprešla opracovaním. Ak by sa prišila na starý odev a oprala by sa, mohla by sa scvrknúť a možno aj vytrhnúť kus zo starej látky. Nejedná sa tu o zavrhnutie toho, čo je staré a vyzdvihnutie toho, čo je nové. Ježiš len hovorí, že nové víno treba dať do nových mechov, lebo by mohli byť deštruktívne pre tie staré. Tie mladé sú schopné prijať ich moc, sú elastické. Treba vytvoriť novú nádobu, novú myseľ, pre prijatie nového posolstva. Vo všetkých troch evanjeliách je tento text po stolovaní s hriešnikmi a povolaní Léviho. Ide o prijatie Božieho odpustenia – už nie je potrebné prosiť o odpustenie hriechov, ale treba prijať Božie odpustenie, ktoré prichádza v Ježišovi. Na prijatie nového posolstva sú potrebné nové „nástroje“. V NZ niečo zo SZ pokračuje a v niečom je novosť voči SZ. Mt 13,52 uvádza, že aj staré aj nové sú dobré a oboje sa zachovajú.
Mt 11,30: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“
„Zobrať niekoho jarmo“ je hebrejizmus a znamená „uznať/prijať niekoho za svojho kráľa“. Nejedná sa tu teda len o spoluprácu s Ježišom, ani o prijatie ťažkostí z Ježišových rúk, ale o podriadenie sa mu a život podľa jeho vôle.
Mt 26,49-50: „A hneď pristúpil k Ježišovi a povedal: “Buď pozdravený, Rabbi!” A pobozkal ho. Ježiš mu povedal: “Priateľu, načo si prišiel!?” Vtedy pristúpili, položili na Ježiša ruky a zajali ho.“
Niekedy môžeme mať po hriechu pocit, že nás Ježiš zavrhol alebo s nami pretrhol kontakt, že nám možno hovorí: „Zradca!“ Skutočnosť je taká, že Ježiš aj svojho zradcu Judáša hneď po zrade nenazýva zradcom, ale oslovuje ho: „Priateľu“, hoci s bolesťou, ale predsa len so stále rovnakou láskou. Tento výraz Matúš používa aj v Mt 22,12, kde je to opäť oslovenie niekoho, kto robí niečo nesprávne. Ježiš ho stále volá priateľom, hoci ho musí napomenúť. Samotný hriech neoddeľuje človeka od Božej lásky, hoci v ňom kriví Boží obraz. Iba človek sám a vedome sa môže rozhodnúť, že neprijme Božiu lásku.
Mt 27,27: „Vladárovi vojaci vzali Ježiša do vládnej budovy a zhromaždili k nemu celú kohortu.“
Kohorta bola základnou taktickou jednotkou Rímskej armády alebo tiež časť Rímskej légie. Skladala sa zo 6 centúrií, z ktorých každá mala od 60 do 100 mužov. Ak k Ježišovi teda zhromaždili celú kohortu, bolo by to okolo 360 – 600 vojakov. To značne umocňuje danú scénu, ak si predstavíme, že pri ponižovaní Ježiša nebolo prítomných možno 20, ale niekoľko stoviek vojakov. Pravdepodobne ho ponižovali len niektorí, avšak už to, že bola pri ňom taká masa vojakov, hovorí o rozruchu, ktorý urobila v meste Ježišova poprava. Je možné predpokladať aj zveličenie zo strany biblického autora, no nakoľko sa v tom čase Rimania obávali povstania zo strany Židov a na sviatky prichádzali všetci do Jeruzalema, je možné predpokladať, že tam naozaj bolo také veľké množstvo vojakov.
Mk 1,7: „Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi“
Babylonský Talmud hovorí, že „učeník je pozvaný prejavovať voči svojmu učiteľovi každý druh služby, ako robí aj otrok voči svojmu pánovi, okrem rozväzovania jeho sandálov“ (Ketubbot 96a) za účelom umytia nôh zo zaprášenej cesty. Zdá sa, že Ján aj tú najponižujúcejšiu prácu otroka považuje za veľmi vznešenú voči tomu, ktorého predstavuje ako „mocnejšieho“.
Niektorí biblisti tu vidia aj poukázanie na prax tzv. levirátu: keď ten, ktorému to prislúchalo (brat zosnulého alebo jeho najbližší príbuzný), odmietol zobrať si vdovu bez detí, nový záujemca mu mal rozviazať šnúrky na obuvi, aby tak naznačil stratu každého práva voči tej žene. Ján Krstiteľ by teda chcel povedať, že nevesta (Izrael) prináleží „mocnejšiemu“, ktorého príchod zvestuje a že on nie je hoden urobiť gesto presunu moci na seba, keby aj Ježiš odmietol toto poslanie.
Mk 5, 40-42 a Sk 9,40: Talita kum! – Tabita kum!
„Vošiel dnu a povedal im: “Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.” Oni ho vysmiali. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: “Talitha kum!”, čo v preklade znamená: “Dievča, hovorím ti, vstaň!” A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov. I stŕpli od veľkého úžasu.“
„Peter poslal všetkých von, kľakol si a pomodlil sa. Potom obrátený k mŕtvole povedal: “Tabita, vstaň!” (Tabita kum!) Ona otvorila oči a keď videla Petra, posadila sa.“
Udalosť, kedy Peter pri kriesení mŕtveho dievčaťa reaguje rovnako ako Ježiš, má vyjadrovať, že Cirkev pokračuje vo vykonávaní Ježišových skutkov a v šírení jeho evanjelia s mocou slova i skutkov.
Mk 10,46-52: Uzdravenie slepca pri Jerichu
Niekedy nám môže dav (ľudia) brániť priblížiť sa k Ježišovi. Je ale dobré nenechať sa odradiť a byť húževnatý ako daný slepec z evanjelia. Bol slepý a mohol sa uzavrieť vo svojej „nemohúcnosti“. Ale on sa nevzdáva. Je síce slepý, ale ešte stále počuje a svojím sluchom rozlišuje Ježiša. Aj my máme veľa hriechov a slabostí – ale nemáme len tie, máme aj veľa dobrých vecí. Nemusíme sa trápiť pre to, čo nedokážeme, ale využívajme to, čo nám ešte zostáva – na rozpoznávanie Ježiša v druhých ľuďoch, na približovanie sa k nemu.
Lk 1,26-56: Máriin prvý Advent
Boh tú najdôležitejšiu správu ľudských dejín nezveril ani veľkým prorokom, ani kráľom či veľkňazovi, ani Jánovi Krstiteľovi, ale jednoduchému a dosť mladému dedinskému dievčaťu. Mária mohla mať v tej dobe okolo 14 rokov. Svetovými dejinami v skutočnosti nehýbu veľkí mocnári, ale Boží „maličkí“, otvorení prijať jeho plán. Svätý Béda o Zvestovaní povedal: „Na začiatku našej skazy bol podľa knihy Genezis padlý anjel, démon, ktorý prišiel za ženou a zviedol ju na hriech. Naopak, na začiatku našej spásy Boh posiela svojho anjela, aby povzbudil ženu Máriu k naplneniu Božej vôle“ (sv. Béda). Mária má právom obavy a nerozumie, čo jej anjel hovorí. Anjel ju však ubezpečuje, že „Bohu nič nie je nemožné“ – doslova: „Lebo u Boha nebude nemohúce žiadne slovo“ (Lk 1,37). Božie slovo má moc tvoriť. Boh v knihe Genezis povoláva svojím slovom k bytiu všetko stvorenstvo. Toto, čo Boh hovorí, sa Božou mocou aj uskutoční. Mária sa teda nemusí strachovať o to, či a ako sa to podarí, má na túto Božiu správu reagovať len svojou odovzdanosťou a ochotou spolupracovať. Akonáhle povie Bohu svoje áno, Božie Slovo sa stáva telom.
Mária sa následne ponáhľala za Alžbetou, o ktorej zázračnom tehotenstve sa dozvedela od anjela Gabriela. Mária bola zatônená Duchom Svätým a preto je „v pohybe“: vstáva, a ponáhľa sa za Alžbetou, aby jej pomohla s prípravami na pôrod. Od Zvestovania a slávneho počatia Ježiša je s ním neoddeliteľne spojená, a tak keď Alžbeta začuje Máriin hlas, môže byť ihneď naplnená Duchom Svätým. „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1,43) Toto Alžbetino zvolanie je biblickým zdôvodnením mariánskej úcty. „Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo (doslova poskočilo, zatancovalo) dieťa v mojom lone“ (Lk 1,44). Je zaujímavé porovnanie tohto verša s Dávidovým tancovaním pred archou zmluvy v 2Sam 6,16. Dieťa Ján v Alžbetinom lone zaplesá/zatancuje od radosti pred novou „Archou zmluvy“, ktorou sa len pár dní pred tým stala Mária. Ona teraz prináša Boha Ježiša do Alžbetinho domu a Ján už v matkinom lone rozpoznáva Božiu prítomnosť a podskočí od radosti, priam tak ako kráľ Dávid. Tanec alebo radostné poskakovanie je tu vyjadrením veľkej radosti z Božej blízkosti. Aj my, po každej svätej omši, na ktorej prijímame Ježišovo Telo v Eucharistii, sme v tom istom stave, ak nie ešte výnimočnejšom, ako bola Mária pri návšteve Alžbety. Prečo ľudia, na ktorých po omši prehovoríme, necítia Božiu prítomnosť? „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1,45). Majme odvahu uveriť tomu, že čo nám Boh povedal, už aj robí. Je ako Boh dosť mocný vykonať to, čo povie. Jeho Slovo tvorí. Mária na Alžbetin chválospev odpovedá oslavou Boha: „Velebí moja duša Pána“. Slovo „velebí“ (gr. megalyno) sa dá doslova preložiť ako „robí veľkým“. Mária teda rozpoznáva Božiu veľkosť v tom, čo sa deje. „Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo“ (Lk 1,54). Grécke slovo paidíon je možné preložiť ako „sluha“, ale rovnako je ho možné preložiť ako „dieťa“, „synček“. Veta by sa teda dala čítať aj: „Ujal sa Izraela, svojho synčeka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo.“ Mária potom zostala u Alžbety asi tri mesiace (Lk 1,46). Neutekala hneď za svojimi povinnosťami, ale vedela sa zdržať pri Alžbete, ktorá potrebovala jej pomoc.
Lk 1,53: „Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.”
Iba človek, ktorý je hladný po Bohu, môže prijať od Boha dary. Iba ten, kto si uvedomuje svoju nedostatočnosť, ktorý sa spolieha na Boha. Človek, ktorý je „plný“, ktorý je spokojný s tým, ako si zabezpečil život, ktorý má veľa svojich „istôt“, nemôže prijať toľké Božie dobrodenia, ako by mu Boh chcel dať. Nie je v jeho srdci pre nich miesto. Preto tí, čo si myslia, že sú duchom bohatí, odchádzajú od Boha naprázdno, ale tých čo bažia po Božej láske, Boh napĺňa dobrodeniami v plnosti.
Lk 4,1-13: Pokúšanie Ježiša na púšti
Tento úryvok z evanjelia podľa Lukáša je vynikajúcou školou, ako vzdorovať pokušeniam a ako na nás útočí diabol. Lukáš píše: „Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého. Duch ho vodil štyridsať dní po púšti a diabol ho pokúšal. V tých dňoch nič nejedol. A keď sa skončili, vyhladol.“ Je zaujímavé, že keď sa Ježiš postil, diabol sa od neho držal ďaleko. Akonáhle dokončil svoje „predsavzatie“, prichádza diabol a pokúša. Niekedy sme zo seba aj my prekvapení, že sa nám predsavzatie darí pekne spĺňať, niekedy by sme až mohli mať pocit vlastnej dokonalosti. A diabol nás necháva na pokoji. Aj preto, lebo sme ostražitý. Akonáhle však skončíme naše predsavzatie, ukončíme pôst, prídeme z duchovnej akcie, domodlíme sa novénu,… prichádzajú (alebo teda môžu začať prichádzať) útoky a pokušenia. Nakoľko sa nenachádzame uprostred našej duchovnej aktivity, často si to ani nedáme do súvisu. Na konci duchovnej aktivity sme akosi vyčerpaní, môžeme si možno povedať: „Dosť bolo modlenia, dosť bolo postenia!“ alebo „Teraz som týždeň počúval o Bohu a modlil sa, teraz sa trochu „unormálnim“!“ No nič viac si diabol ani nepraje. Čaká, kedy poľavíme, čaká, kedy dokončíme svoju duchovnú aktivitu a začneme sa, možno niekedy aj trochu vyčerpaní, venovať svojim veciam.
Tieto myšlienky sa týkajú viac nás ako Ježiša, ktorý takto nerozmýšľal a pokúšať sa nechal iba kvôli nám, aby nás naučil, ako voči pokušeniu bojovať. Ježiš bojoval Božím slovom: citoval vety z Biblie, ktoré presne odpovedali na dané pokušenia. Teda poznanie Biblie nám môže byť veľkou pomôckou v rozhodovaní i v pokušeniach. No všimnime si, že diabol tiež nemá za sebou len prvú ľudovú… Akonáhle vybadá, že Ježiš argumentuje Bibliou, „adaptuje sa“ na jeho zmýšľanie a argumenty a ďalšie pokušenie začne: „Ak si Boží syn, vrhni sa stadeto dolu, veď je napísané: „Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa chránili,” a „vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.“ Snaží sa používať naše taktiky a postupy, len do nich vnesie kvapku jedu. Diabol vždy pokúša dobrými vecami, nikdy nie zlými. Na tie by nikoho nechytil. Ale vždy sú otrávené. V tomto prípade pýchou. Ježiš sa však nenechá vykoľajiť a ďalšou citáciou z Božieho slova ho usvedčí zo zlého úmyslu: „Je povedané: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.“ Potom sa píše, že diabol od neho načas odišiel. Načas, lebo kým sme na tejto zemi, stále sme vystavovaní pokušeniam. Ježiš nám však ukazuje, že Božie slovo je veľmi mocnou zbraňou voči nim a že je veľmi dôležité poznávať ho, aby sme z neho dokázali žiť i čeliť rozličným pokušeniam.
Lk 5,4-11 a Jn 21,1-14: Zázračný rybolov a Petrov primát
Peter so spoločníkmi lovil celú noc ryby, tak ako zvykli rybári robiť. Nechytili však nič. Ježiš mu hovorí, aby zatiahol na hlbinu a spustil siete na lov. Peter ako rybár vedel, že cez deň nebude mať taký úspech. Rovnako vedel, že ryby, ktoré chytali, sa nelovia na hlbine, ale pri brehu. Ježiš mu však hovorí, aby spustil siete na lov – akú pravdepodobnosť úlovku mali, ak nič nechytili za noci, loviť teraz cez deň? Ježiš mu dáva výzvu – pozýva ho uveriť jeho slovu, uveriť, že jemu nič nie je nemožné, ani to, čo je pre ľudí úplne nepochopiteľné.
Iný zázračný rybolov zažíva Peter so svojimi spoločníkmi po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Ani v tú noc učeníci nechytili nič. Vtedy im Ježiš z brehu hovorí, aby hodili sieť z pravej strany lode a nájdu ryby. Chytia ich toľko, že ich majú problém vytiahnuť. Avšak iba Ján rozpoznáva Pána. Láska je tá, ktorá prvá vytuší prítomnosť Milovaného. Peter neskáče do mora preto, že by rozpoznal Pána v tom, čo sa už po druhýkrát stalo, aspoň sa to nepíše, ale preto, že mu to Ján rozlíšil. Peter sa prepáše, lebo je nahý, teda iba v spodnom odeve. Ťažko si predstaviť, že nahý chytá ryby. Pravdepodobne tu ide o symboliku – Peter sa po hriechu ocitá „nahý“, tak ako Adam.
Ježiš mu následne, po jedle, kladie trojitú otázku ohľadne Petrovej lásky. Po svojom trojitom „nie“ (zapretie Ježiša) teraz Peter vyjadruje trojité „áno“ pre Ježiša. Až po vyznaní lásky mu Ježiš zveruje stádo, lebo ak by ho mal pásť a nebol by bezvýhradne oddaný Ježišovi, pásol by ho zle. Ježiš mu hovorí raz „baránky“ a raz „ovce“. Môže tým poukazovať na rozmanitosť jeho stáda. Možno mu chce povedať, aby nebežal ako pastier príliš rýchlo a nestratil malé baránky, duše, ktoré sú zatiaľ slabšie, a tiež aby vedel, že aj veľkým a dospelým ovciam, zrelým dušiam, má zabezpečiť dostatočný pokrm. Na záver mu opakuje tú istú výzvu ako pri povolaní: „Poď za mnou!“ Teraz je však Petrovo nasledovanie Ježiša už úplne iné ako na začiatku, lebo podrástol a dozrel v láske.
Lk 5,8: „Pane, odíď odo mňa!“
Evanjelista Lukáš opisuje zaujímavú reakciu apoštola Petra po zázračnom rybolove: „Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ (Lk 5,8). Je to reakcia človeka, ktorý si až s hrôzou uvedomuje svoju hriešnosť v porovnaní s Božou veľkosťou – a na základe toho v bázni hovorí: „Pane, odíď odo mňa!“ Na druhej strane si to vôbec nepraje. Hoci je Boh taký svätý a veľký a on hriešny, nechce sa ho vzdať. Preto sa mu vrhá k nohám a pravdepodobne ho za ne drží a nechce ho pustiť. Je to vnútorný rozpor spôsobený vedomím vlastnej ohraničenosti, ale aj lásky k Bohu, ktorého lásku si našťastie nemusíme zaslúžiť.
Lk 15,9: Stratená drachma
Drachma bola malým peniazom, možno o veľkosti 1 alebo 2 šeklov (25 alebo 50 centov). Bola hnedá a domy boli tmavé, pretože okná boli obrátené dovnútra, nie do ulice, kvôli zlodejom. Domy slúžili najmä na spanie, pracovalo a zdržiavalo sa prevažne vonku. Samozrejme, ťažko hovoriť o nejakej podlahe v našom ponímaní. V tomto kontexte si ľahšie predstavíme náročnosť hľadania takejto mince v tmavom dome. Svietilo sa síce olejovými lampami, avšak tie boli malé a ťažko mohli presvietiť väčší priestor. Žena sa teda právom raduje, že sa jej podarilo nájsť stratenú drachmu, a chváli sa svojim priateľkám a susedkám, že mala toto šťastie.
Lk 24,13-35: Emauzskí učeníci
Dvaja zronení učeníci idú z Jeruzalema do Emauz. Možno sa potrebujú vzdialiť z miesta svojej traumy a sklamania. Sú plní toho, čo sa stalo. Rozprávajú sa o tom spolu, hľadajú spoločne odpovede na mnohé otázky (spoločne uvažovať = syzetein – doslova spolu hľadať). Nie sú to oni sami, ktorí prichádzajú k spoznaniu pravdy, možno aj pre veľkú bolesť v srdci, ktorá zatemňuje myseľ človeka. Ale Ježiš sám, z vlastnej iniciatívy, prichádza za nimi. Začína jednoducho: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Chce, aby mu predstavili ich problém. Hneď potom sa ujíma slova a rad radom im to začína všetko vysvetľovať. Veľakrát v probléme nie sme schopní vidieť Boha. Ale ak začneme odpovedať na jednoduchú Ježišovu otázku: „Čo teraz prežívaš?“, nech by sme mali v sebe aj hnev alebo horkosť, on nám tie veci začne vysvetľovať a pomôže nám pozrieť sa na to jeho očami. Ježiš sa ale nevnucuje. Vysvetlí a čaká, ako zareagujeme. Často si ideme ďalej svojou cestou. Ale ak nám zahorí srdce pri jeho slovách, môžeme mu povedať, aby s nami zostal. A vtedy zostane a pokračuje vo vysvetľovaní. Je to Ježiš v Eucharistii, ktorý nám otvára oči a odstraňuje spred našich očí závoj, spôsobujúci, že nie sme schopní pozerať na svet tak ako on. Osobné stretnutie s Ježišom nemôže človeka nechať na pokoji. Učeníci sa ešte v tú istú hodinu, ako ho spoznali, vracajú do Jeruzalema a svedčia o živom Ježišovi Kristovi.
Jn 1,1-5.18: Zamyslenie k časti Jánovho prológu
1 Na počiatku bolo Slovo (a) a Slovo bolo u Boha (b) a to Slovo bolo Boh (c). 2 Ono bolo na počiatku u Boha (a).
Božie Slovo, Ježiš, je od počiatku sveta, nestvorený, večný. Je Slovom, s ktorým Boh Otec všetko tvorí. Ježiš je nasmerovaný prós tón Theón – celý upriamený na Boha Otca v Duchu Svätom. Nenachádza sa „v“ ňom ako nejaká podmnožina (en tó Theó), je osobitnou osobou, ale v maximálnej jednote lásky troch božských osôb. Ježiš je nielen upriamený na Boha, ale on sám je tiež Bohom (tzv. trojičné prenikanie osôb).
3 Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.
Táto veta dosvedčuje, že sa nedá hovoriť iba o Otcovi ako o Bohu Stvoriteľovi. Stvorenie je dielom Najsvätejšej Trojice – bez Ježiša nepovstalo nič z toho, čo Otec vytvoril, a Duch Svätý sa „vznášal nad vodami“. Ide o nádherný odkaz na začiatku Biblie. Ján používa rovnakú terminológiu i tému ako kniha Genezis.
4 V ňom bol život a život bol svetlom ľudí.
Ježiš nám priniesol večný, nový, kvalitatívne iný a lepší život (zoé), ktorý svieti vo svetle ako svetlo. Ľudia, ktorí sa ním nechajú preniknúť a majú v sebe Boží život (zoé), sú svetlom pre svoje okolie.
5 A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.
Tento život, ktorý je svetlom a osvecuje druhých, sa však nie vždy stretne s prijatím. Niekedy je znamením, ktorému ľudia odporujú (porov. Lk 2,34). Možno by sa však toto slovo „neprijali“ dalo preložiť aj ako „nepohltili“. To by znamenalo, že žiadna tma zla nie je dosť silná na to, aby toto svetlo uhasila a zneškodnila. Božie svetlo nemôže nič uhasiť.
18 Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.
Ježiš, „ktorý je v lone Otca“ – upriamený na Otcovo Srdce (eis tón kolpón – k srdcu / smerom na srdce), nám odkomunikoval, aký je Boh Otec. Ten, ktorý je na jeho „srdci“, nám najlepšie vyložil (exegézato) Otcovu lásku, keď sa stal človekom a prebýval medzi nami (porov. Jn 1,14).
Jn 2,1-11: Zázrak v Káne Galilejskej
Prvý Ježišov zázrak prichádza v kontexte radosti – v kontexte radostnej príležitosti, akou je svadba. Mária je tá, ktorá si ako žena všimne, že niečo na stole chýba. Vie však, že jej Syn by to vedel vyriešiť, napriek tomu, že ešte dovtedy žiaden zázrak nespravil. Prichádza za ním, presvedčená, že im pomôže. Napriek tomu, že sa môže cítiť odmietnutá, rázne hovorí obsluhujúcim – urobte všetko, čo vám povie! Tieto jediné dve Máriine vety v Jánovom evanjeliu: „Nemajú vína“ a „Urobte všetko, čo vám povie“ nádherne vystihujú jej povahu – oroduje za nás u Ježiša a upriamuje našu pozornosť na neho. Postava Márie sa v Jánovom evanjeliu nachádza len tu (Jn 2) a pod krížom na Golgote. Je pozoruhodné, že v obidvoch prípadoch Ježiš Máriu oslovuje „žena“, čo je neobvyklé na oslovenie matky od syna. Chce tak poukázať na svoju matku ako „novú Evu“ (porov. Gn 3,15-20), ako na „matku žijúcich“.
Ježiš káže obsluhujúcim naplniť nádoby vodou – šesť kamenných nádob, z ktorých každá mala 100 – 150 litrov; jednalo by sa teda takmer o 900 litrov vína! Keď Ježiš zasahuje, nikdy to nie je len tak akože, ale vo veľkom! Sluhovia ich napĺňajú vodou. Dávajú Ježišovi to, čo majú. Tou vodou môže byť moja vernosť maličkostiam, alebo láska – toľko, koľko jej mám, hoci jej nie je veľa. Ale v Ježišových rukách sa to všetko mení na skvelé víno, ktoré robí radosť a prináša úsmev druhým ľuďom. Nebojme sa naplniť tie nádoby až po okraj, hoci sa nám to v tej chvíli môže zdať nezmyselné alebo odvážne. Čím viac vložíme do Ježišových rúk, tým viac zožneme.
Jn 11,6: „Keď teda počul, že je chorý, zostal ešte dva dni na mieste, kde bol.“
Tento Ježišov postoj nás právom môže zaskočiť. Jeden z najlepších priateľov Ježiša Lazár je chorý a je to naozaj vážne. Keď to oznámia Ježišovi jeho sestry, Ježiš sa úmyselne ani nepohne a dva dni zostáva na mieste. Avšak vie presne aj moment, kedy zomiera, bez toho, aby mu to niekto povedal. A predsa povie učeníkom, že je rád, že tam nebol, aby mohli uveriť pre veľký Boží skutok, ktorý spraví. Aj nám sa môže zdať hrozné, že o niečo Ježiša poprosíme a „nevyslyší nás“, môže nám to všetko pred očami padnúť. To ale neznamená, že nás Boh nevyslyšal, že to neevidoval. On vedel o každom okamihu toho problému. Keď však príde ten správny čas, Boh do toho vstupuje a samotné vzkriesenie situácie je slávnejšie ako naše pôvodné riešenie, ktoré sme chceli od Boha.
Jn 11,16: “Tomáš, nazývaný Didymus, povedal ostatným učeníkom: “Poďme aj my a umrime s ním.””
S kým? S Lazárom či s Ježišom? Ak by sa jednalo o Lazára, čo je menej pravdepodobné, nebol by to dokonalý paralelizmus. Lazár bol chorých a fyzicky zomrel, čiže ťažko tu vidieť nejakú obraznú alebo metaforickú reč zo strany Tomáša. Doslovné chápanie jeho vety vzhľadom na Lazára je ešte ťažšie prijateľné, hoci by sme to chápali aj tak, že chce zažiť zásah Ježiša. Avšak veta Tomáša, ako sa zdá, sa vzťahuje na Ježiša. Učeníci ho odhovárali, aby šiel do Judey, pretože to bolo v ohrození života. Preto hovoria, aby ho nechal spať, že tam vlastne netreba kvôli tomu ísť. Chceli sa vyhnúť nebezpečenstvu. Keď však Ježiš na záver povie, že on tam aj tak ide, Tomáš povzbudí aj ostatných, aby šli s ním, aj keby ich to malo stáť život. Je to veľký dôkaz oddanosti Ježišových učeníkov a potvrdenie ich túžby byť s Ježišom za každých okolností, aj keď je to nebezpečné.
Jn 12,1-11: Pomazanie Ježiša v Betánii
V kontexte voňavých olejov treba istotne spomenúť aj pomazanie Ježiša v Betánii, kedy za ním prišla žena, rozbila svoju alabastrovú nádobu a vyliala mu na hlavu vzácny nardový olej. Hoci je alabaster druhom kameňa, nádoba na voňavku sa vyrábala z takej tenkej vrstvy, že sa skutočne dala zlomiť. Zdesení učeníci reagujú na toto gesto s nepochopením. Zdalo sa im to nesmierne mrhanie. Voňavý olej mal hodnotu okolo 300 denárov, ako píše evanjelista Marek a evanjelista Ján. Denár bol vtedy mzdou za deň práce. Jednalo by sa teda o takmer ročný plat, ktorý táto žena, Mária (Magdaléna?) vyliala na Ježišovu hlavu na gesto uctenia si svojho Majstra. Ježiš chváli jej skutok.
Tento prevzácny olej by sa dnes dal prirovnať napríklad k času, ktorý je pre moderného človeka taký prevzácny (alebo k hocičomu, čo je pre nás vzácne). Aj my sme pozývaní k tomu, aby sme ho „márnili“ s Ježišom, hoci by sa možno dal použiť aj na niečo, čo sa nám zdá momentálne „dôležitejšie“. Môže byť niečo dôležitejšie ako Boh?
Jn 13,1-20: Umývanie nôh pri Poslednej večeri
Ježišovo gesto umývania nôh je veľmi silný okamih Poslednej večere. Možno v ňom však vidieť viac ako len gesto pokornej služby, ktorú máme napodobňovať. Celý opis umývania nôh je v prítomnom čase (berie sa ako historický prézent, ale má svoj význam aj ako jednoduchý prítomný čas, ktorý nás vtiahne do deja, do centra rozprávania.
Ježiš týmto umývaním nôh znázorňuje to, ako každého očisťuje. Hovorí im, že „kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý“ (Jn 13,10). Učeníci boli „okúpaní“ slovom, ktoré im povedal a časom, ktorý s Ježišom strávili. My sme už okúpaní vodou krstu. Vieme však, že na prašných cestách nášho života sa často zašpiníme všelijakými hriechmi. Máme však k dispozícii sviatosť zmierenia s Bohom, svätú spoveď. Ježiš sa pri každej jednej skláňa k nám a umýva nám nohy. Nechať si od Ježiša poslúžiť, nechať sa ním očistiť nie je ľahké – môžeme sa v našej pýche búriť ako Peter. Môže nám to ale dať nový pohľad na svätú spoveď. Tá nie je neosobným „vysypaním smetného koša“ plného našich hriechov. Každou svätou spoveďou privádzame Ježiša k tomu, aby sa k nám sklonil a umyl nám nohy. Nič to v nás nevyvoláva? Zdá sa nám normálne, že každým hriechom tak veľmi pokorujeme Boha, ktorý je vždy pripravený poslúžiť nám ma odpustiť nám? Pri každej svätej spovedi by sme mali precítiť túto osobnú službu zo strany Boha a úprimnú ľútosť nad spáchanými hriechmi.
Jn 19,2: Purpurový plášť výsmechu
„Vojaci uplietli z tŕnia korunu, položili mu ju na hlavu a odeli ho do purpurového plášťa.“
Ako ťažko zvládame výsmech! Akí sme podráždení, ba až urazení, keď sa nás niekto slovne dotkne! Bývame nedotkliví a často veľmi vzťahovační na svoju osobu. Nie je zlé brániť sa, ani nie je dobré nechať sa len tak pre nič za nič ponižovať. Prídu však situácie, kedy sme terčom výsmechu a nevieme v danej chvíli správne zareagovať. Potom si to vyčítame a živíme v srdci horkosť na danú osobu. Ježiš nás pozýva k tomu, aby sme si z toho nerobili ťažkú hlavu. Sme predsa len tým, kým sme pred Bohom. Dáva nám príklad trpezlivosti, pokory, aby sme boli z lásky k nemu pripravení aj niečo vydržať. Keď nás niekto vysmeje, miesto agresívneho slovného protiútoku si môžeme spomenúť na Ježiša stojaceho pred davom ľudí výsmešne oblečeného do purpurového plášťa s tŕňovou korunou na hlave. Aký výsmech! Aká hanba! Ale on to obetoval za nás. Aj my si môžeme predstaviť, že ten konkrétny výsmech je pre nás ako purpurový plášť či tŕňová koruna, ktorú môžeme zniesť práve z lásky k nemu, ako pokánie za naše mnohé urážky voči Bohu.
Jn 19, 25-27: „Pri Ježišovom kríži stála jeho Matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: “Žena, hľa, tvoj syn!” Potom povedal učeníkovi: “Hľa, tvoja matka!” A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.“
Vždy sa pri kríži spomína stojaca iba Mária, avšak aj Mária Kleopasova a Mária Magdaléna tam „stáli“. Pravdepodobne Jánovi nejde o pomenovanie všetkých, čo boli pri kríži, veď nakoniec medzi tými, čo stoja, nespomína ani seba. Vieme to až z ďalšej vety, že tam bol. Pravdepodobne tri Márie pomenoval pre ich kľúčové zastúpenie. V Ježišovej Matke Márii je vzor viery a pevnosti, v Márii Kleopasovej možno vidieť vernosť učeníčky, hoci možno „nepatrnej“, a v Márii Magdaléne možno vidieť to, ako Boh mení srdce veľkého hriešnika na veľkého svätca pôsobením svojej milosti, až je ten nakoniec schopný stáť aj pod Ježišovým krížom, a to vo veľkej viere. Seba Ján pravdepodobne nepomenoval preto, lebo si nedovolil o sebe povedať, že „stál“. Pravdepodobne ním lomcovalo obrovské množstvo pochybností a držala ho tam len horlivá láska k Ježišovi. Koniec koncov, láska vždy považuje druhého za lepšieho.
Jn 20,24-29: Tomášovo stretnutie so Zmŕtvychvstalým
Tomáš, nazývaný Didymus (gr. „Dvojička“), je „dvojičkou“ každého jedného z nás, každého čitateľa Jánovho evanjelia. Ani nám sa nezjavil zmŕtvychvstalý Ježiš, iba tak ako o tom hovorili apoštoli Tomášovi, my o tom čítame v evanjeliu. Tomáš vyjadruje obrovskú túžbu vidieť Ježiša. Možno pociťuje aj krivdu, prečo sa Ježiš nezjavil aj jemu… Veď s ním chodil takisto ako ostatní apoštoli. Chce mať však vo veciach úplne jasno a preto nedáva len na slová apoštolov, chce potvrdenie. Čaká ho však hrozných a dlhých osem dní čakania a neistoty. Čo sa v ňom asi odohrávalo? Pravdepodobne to bola tá najťažšia skúška viery v jeho živote.
Na tejto pasáži evanjelia je udivujúce, ako Boh sleduje všetko, čo sa odohráva v našom srdci. Keď sú apoštoli opäť všetci spolu, pristupuje Ježiš. Po úvodných slovách „Pokoj vám!“ vyjadrujúcich viac ako len pozdrav, bez toho, že by k nemu pribehol Tomáš a predostrel mu svoj problém, Ježiš ho prvý oslovuje a dáva mu dôkaz svojho reálneho zmŕtvychvstania presne tými slovami, aké Tomáš použil pred apoštolmi. Tým jasne vyjadril, že ako živý a všadeprítomný Boh pozná všetko naše prežívanie a on sám nám vychádza v ústrety s odpoveďami a riešeniami. Odpoveďou Tomáša je nádherné a pokorné osobné vyznanie: „Pán môj a Boh môj!“
Vďaka Tomášovi môžeme aj my poznať skutočnosť a opravdivosť Ježišovho zmŕtvychvstania a tiež mať odvahu hľadať rozumové potvrdenia v našej viere. Nech nám je na povzbudenie, že Boh sleduje, čo prežívame, a sám sa ponáhľa odpovedať na naše otázky.
Jn 21,5: „Deti, máte niečo na jedenie?“
Ježiš sa nepýta preto, že je on sám hladný. V Jn 21,9 sa píše, že mal na pahrebe rybu a chlieb. Ježiš sa pýta preto, lebo oni nemajú čo jesť. Niečo v zmysle: „Deti, a budete mať čo jesť?“ alebo „Deti, azda máte čo jesť?“ Aj preto im hovorí: „Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete.“ Potom im hovorí: „Doneste z rýb“, a nie „Doneste mi z rýb“ a tiež „Poďte jesť“, a nie „Dajte mi najesť“. Napriek tomu, že učeníci lovili trochu „nedovolene“, pretože Ježiš ich od rýb povolal loviť už ľudí, Ježiš sa k nim približuje a pomáha im, aby neboli hladní.
Sk 11,18: „Keď to počuli, uspokojili sa a oslavovali Boha, hovoriac: Teda Boh aj pohanom daroval pokánie, aby mali život.“
Grécky text uvádza na označenie pokánia slovo metanoia, ktoré sa dá doslova preložiť ako „zmena zmýšľania“. Text by sa dal teda preložiť aj: „Teda Boh aj pohanom daroval zmenu zmýšľania, aby mali život.“ Nie je tu teda negatívny podtón v zmysle, že oni sú tí hriešni a my tí dobrí, ale že aj im Boh dáva milosť nachádzať pravdu, meniť zmýšľanie a otvárať sa pre nový Boží život opísaný v evanjeliu.
Rim 8,14: „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“
Grécky text doslova hovorí: „Toľkí, koľkých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ Pavol tak dáva do súvislosti odovzdanie sa vedeniu Božieho Ducha a Božie synovstvo. V tomto úryvku môžeme vidieť, že je veľmi úzka spojitosť a závislosť medzi „nechať sa viesť Duchom“ a „byť Božím dieťaťom.“ Ak sa odvolávame na Božie synovstvo, potom to znamená, že nás vedie Boží Duch a odráža sa to v našom živote. No ak nás nevedie? Neznamená to, že sme sa mu vzdialili a ušli z Otcovho domu ako márnotratný syn?
1Pt 3,19-20: „V ňom (v tele) prišiel a kázal aj duchom, čo boli vo väzení. Oni kedysi veriť nechceli, keď Božia trpezlivosť za Noemových dní vyčkávala, kým sa staval koráb, v ktorom sa zachránili z vody len niekoľkí, spolu osem ľudí.“
Ježiš po svojej smrti na kríži ešte pred svojím zmŕtvychvstaním zostupuje do podsvetia (ako v Kréde vyznávame: „zostúpil k zosnulým“) a ohlásil dušiam vykúpenie a oslobodenie. Keďže po smrti už nemáme možnosť získavať zásluhy, ani nemôžeme zmeniť svoje rozhodnutie pre alebo proti Bohu, ktoré sme urobili počas života, verš. č. 20. nás môže zaskočiť. Možno ho ale chápať aj tak, že Noemovi súčasníci, vidiac prichádzajúce vody potopy, sa začali kajať a oľutovali svoju nevernosť voči Bohu. Hoci teda zahynuli vo vodách potopy, Boh ich pre ich kajúcnosť nenechal zatratiť a Ježiš prichádza po svojej smrti za nimi, aby im ohlásil spásu.
Zjv 3,18: Masť na duchovný zrak
V Knihe zjavenia Ježiš hovorí laodicejskej cirkvi: „Radím ti: odo mňa si kúp (…) masť, ktorou si potrieš oči, aby si videl.“ (Zjv 3,18) Čo môžu znamenať tieto Ježišove slová?
Slová „aby si videl“ predpokladajú slepotu. Aj my sme často duchovne slepí. Nevidíme potreby druhých ľudí, iba svoje. Sme zahľadení do nášho sveta, do našich predstáv… Vôbec nepozeráme na svet Ježišovými očami. Preto nám Ježiš adresuje tieto slová: „Odo mňa si kúp (…) masť, ktorou si potrieš oči, aby si videl.“ Tá masť nie je celkom zadarmo. Niečo stojí. Ježiš prijíma menu lásky, času stráveného spolu s ním, túžby po pohľade na svet, aký má Ježiš. Toto všetko mu môžeme ponúknuť za túto duchovnú masť. Na Ježišove slová: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ odpovedzme: „Pane, aby som videl!“ (porov. Lk 18,41).
Zjv 16,16: Záverečný boj dobra a zla na mieste Harmagedon
Názov Harmagedon pochádza z hebrejského výrazu „Har Megido“, čo znamená „hora Megido“. Toto miesto je spojené s dvoma nezabudnuteľnými a veľmi náročnými bitkami. V 15. st. pr. Kr. tu faraón Thutmós III. Po sedemmesačnom obliehaní porazil spojenectvo kanaánskych kráľov. Druhou nezabudnuteľnou udalosťou, ktorá sa odohrala na tomto mieste, je však skôr porážka spravodlivého mesiášskeho izraelského kráľa „par excellence“, kráľa Joziáša v roku 609 pr. Kr. egyptským faraónom Thutmósom III. Izraelským ľudom táto skutočnosť nesmierne otriasla, pretože kráľ Joziáš kráčal podľa Božích príkazov a tiež zaviedol aj náboženskú deuteronomistickú reformu, ktorá mala navrátiť ľud na dokonalejšie plnenie Božích nariadení. Vo vtedajšom chápaní hriešnik trpel a nedarilo sa mu, kým spravodlivý žil dlho a úspešne. Joziáš však zomiera mladý a spravodlivý. Táto udalosť naštartuje v izraelskom ľude otázky ohľadom možnosti zmŕtvychvstania, nakoľko vychádza z toho, že Boh nemôže nechať spravodlivého ležať v hrobe zabudnutého. Tiež s týmito myšlienkami prichádza na scénu apokalyptický literárny žáner, ktorý má za cieľ povzbudiť ľudí a vliať im nádej. Jánova apokalypsa, napísaná tiež v tomto duchu kresťanskej nádeje, situuje záverečnú bitku dobra so zlom práve na Harmagedon (Har Megido), miesto spojené s veľkou a nezabudnuteľnou porážkou. Aj zlo v Jánovej apokalypse utrpí veľkú, definitívnu a nezabudnuteľnú porážku.
Ježišovo detstvo
Zvestovanie najväčšej správy dejín o príchode Mesiáša sa odohralo v Nazarete. Podľa jednej tradície prišiel Gabriel za Máriou na verejnom priestranstve Nazareta – pri studni, podľa inej priamo v domčeku, kde bývala Panna Mária v čase Gabrielovho navštívenia. Už v prvých storočiach bol tento dom zbúraný. Na jeho mieste však pokračuje úcta – už v žido-kresťanskom období, neskôr aj v byzantskom, križiackom období až po súčasnú Baziliku Zvestovania postavenú v roku 1969. V tomto dome ale Ježiš nevyrastal. Svätá rodina išla bývať do domu sv. Jozefa, kde sa odohralo celé Ježišovo detstvo a mladosť (súčasná Bazilika Svätej rodiny v Nazarete).
Jozef sa v ikonografii často zobrazuje ako starý muž, a to pre obranu Máriinho panenstva. Podľa tradície mal však asi 19 rokov a bol veľmi pekný. Táto verzia je veľmi prijateľná, nakoľko Boh chcel určite dať Márii toho najlepšieho a najčistejšieho ženícha, a Ježišovi toho najlepšieho pestúna.
Podľa apokryfných evanjelií, Mária bola v Nazarete považovaná za ženu, ktorá počala mimo manželstva, a teda cudzoložnicu. Preto sa jej dostávalo častého pohŕdania a posmeškov. Aj Ježiš, ktorého úhlavným nepriateľom bol syn miestneho rabína, od tohto chlapca často počul: „A ty si koho syn?“, mysliac tým Ježišovo „hriešne“ počatie. Život nazaretskej rodiny teda nebol ľahký. Jozef pravdepodobne chodil za prácou až do neďalekého mesta Seforis, ktoré bolo oveľa väčšie ako dedinka Nazaret a kde bolo aj viac príležitostí na prácu.
Veronika
Veronika (gr. Bereniké), ktorá Ježišovi utrela na krížovej ceste zakrvavenú tvár, sa v evanjeliách nachádza ešte v jednom príbehu. Ide o uzdravenie ženy chorej na krvotok po dotyku obruby Ježišovho plášťa. Táto chorá žena je v skutočnosti Veronika. Dozvedáme sa to však z mimobiblických zdrojov. V evanjeliu sa píše, že minula veľa peňazí na lekárov, ale nič jej nepomohlo. Musela byť teda aj bohatšia, lebo chudobní ľudia si určite nemohli dovoliť peniaze na lieky. Tiež mala dom aj v Jeruzaleme (6. zastavenie) aj v Banease na severe Izraela. Šatka, ktorou utrela Ježišovu zakrvavenú tvár, sa teraz uctieva v Talianskom meste Manupello (Abbruzzo).
Hľadieť na Božiu tvár
V Božom slove sa nachádza viacero úryvkov hovoriacich o hľadení človeka na Božiu tvár, čiže o jeho priamom poznávaní. Tu je niekoľko z nich:
- Ž 63,3: „Tak ťa túžim uzrieť vo svätyni a vidieť tvoju moc a slávu.“
- 1Kor 13,12: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre (πρόσωπον πρὸς πρόσωπον). Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.“
- 2 Kor 5,7: „Lebo žijeme vo viere, a nie v nazeraní.“
- 1Jn 3,2: „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“
- Zjv 22,4: „Budú hľadieť na jeho tvár (καὶ ὄψονται τὸ πρόσωπον αὐτοῦ) a na čele budú mať jeho meno. Noci už nebude a nebudú potrebovať svetlo lampy ani svetlo slnka, lebo im bude žiariť Pán, Boh, a budú kraľovať na veky vekov.“
V týchto pár príkladoch vidíme, že Dávid z celého srdca túži uvidieť Boha v jeho svätyni. V Novom zákone to už nachádzame ako konkrétny eschatologický prísľub rezervovaný na čas po jeho druhom slávnom príchode, resp. na koniec nášho pozemského putovania.
Ježišova trpezlivosť s Petrom
Peter rád hovoril Ježišovi, čo má robiť:
- „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ (Jn 13,8)
- „Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!“ (Jn 13,9)
- „To sa ti nesmie stať!“ (Mt 16,22b)
- „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny!“ (Lk 5,8)
- „Vysvetli nám toto podobenstvo!“ (Mt 15,15)„Urobme tri stánky…“ (Mk 9,5)
- „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode!“ (Mt 14,28)
- „Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať.“ (Mk 8,32)
- „Pane, a čo bude s týmto?“ (Jn 21,21)
Napriek tomu, Ježiš má s ním veľkú trpezlivosť. Raz mu musí síce povedať, že nemá zmysel pre Božie veci, len pre ľudské (Mt 16,23), ale vždy to robí s veľkou láskou a trpezlivosťou, rešpektujúc Petrov postupný rast vo viere a v láske ho vychováva.
Cap s hriechmi poslaný Azazelovi a Getsemanská záhrada
V 16. kapitole knihy Levitikus sa píše o dvoch capoch a Dni zmierenia (Jom Kippur). Jeden cap mal byť obetovaný Bohu ako obeta za hriech. Na druhého capa mal veľkňaz vložiť ruky a vyznávať všetky hriechy Izraelitov. Potom mal byť tento cap vyhnaný na púšť démonovi Azazelovi.
Tento obrad sa konal pri Zlatej bráne, obrátenej smerom na Údolie Jozafat a potom Cedron. Za ním sa týčila Olivová hora, na úpätí ktorej neskôr stála Getsemanská záhrada. Capa vyviedli až po úpätie Olivovej hory a nechali ho utekať na púšť. Je zaujímavé, že práve na tom mieste, ako vyháňali capa s hriechmi, sa Ježiš potil krvou a slovami: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“, zobral na seba všetky hriechy sveta. Tam, kde boli hriechy vyháňané, ich prišiel Ježiš zobrať na seba a pribiť na drevo kríža.
Vzkriesenie
Keď Ježiš v evanjeliu podľa Jána hovorí o vystavaní chrámu za tri dni, používa slovo, ktoré označuje aj zmŕtvychvstanie. Jeho slová sú tak ešte konkrétnejším prirovnaním: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím (ἐγερῶ)“ (Jn 2,19). Evanjelista Matúš toto slovo používa na Ježišovo zmŕtvychvstanie (Mt 16,21; 17,23; 20,19), pričom ho dáva do pasívneho budúceho času: „ale on tretieho dňa bude vzkriesený“ (ἐγερθήσεται). Na rozdiel od ostatných evanjelistov, ktorí používajú aktívne slovo „vstať“, podčiarkuje tak aktivitu Boha Otca pri vzkriesení, ktorý „nedovolí, aby jeho svätý Syn videl porušenie“ (porov. Ž 16,10).
Sedem blahoslavenstiev Jánovej apokalypsy
- Zjv 1,3: Blahoslavený, kto číta, aj tí, čo počúvajú slová proroctva a zachovávajú, čo je v ňom napísané, lebo čas je blízko.
- Zjv 14,13: A počul som hlas z neba; hovoril: “Napíš: Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi, už odteraz. Áno, hovorí Duch, nech si odpočinú od svojich námah; veď ich skutky idú s nimi.
- Zjv 16,15: Hľa, prichádzam ako zlodej. Blahoslavený, kto bdie a chráni si odev, aby nechodil nahý a aby nevideli jeho hanbu.
- Zjv 19,9: Potom mi povedal: “Napíš: Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu!” A povedal mi: “Tieto Božie slová sú pravdivé.”
- Zjv 20,6: Blahoslavený a svätý, kto má podiel na prvom vzkriesení! Nad tými druhá smrť nemá moci, ale budú kňazmi Boha a Krista a budú s ním kraľovať tisíc rokov.
- Zjv 22,7: Áno, prídem čoskoro. Blahoslavený, kto zachováva prorocké slová tejto knihy.
- Zjv 22,14: Blahoslavení sú tí, čo si vypierajú rúcha: budú mať moc nad stromom života a budú môcť vstúpiť bránami mesta.
Blahoslavenstvá, teda vyjadrenia hovoriace o tom, kto je dokonale šťastný, prechádzajú naprieč celou poslednou biblickou knihou. Jánova Apokalypsa je plná čísel a ich symbolík. Žiadne číslo v nej nie je náhodné, ale má svoj biblický význam. Ťažko teda predpokladať, že počet blahoslavenstiev sedem, ktoré síce nie sú jedným literárnym celkom v rámci jednej kapitoly, by bol náhodný, ak toto číslo zohráva tak dôležitú symbolickú rolu označujúcu plnosť a dokonalosť v tomto spise. Okrem nádeje ako hlavnej témy Jánovej Apokalypsy teda možno vnímať ďalšiu dôležitú tému – je to výzva k plnej radosti, v duchu Ježišových slov: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ (Jn 15,11).
Som naozaj Božím synom?
Keď sa Ježiš narodil v Betleheme, Mária ho „zavinula do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2,7). Tými hostincami sú naše srdcia, fungujúce, preplnené, spokojné samy so sebou, nepotrebujúce Ježiša. Ale Ježiš sa aj tak narodí, Božie plány nezastavíme našimi zlyhaniami, on prichádza do našej slabosti. Napriek tomu, že sa Ježiš narodil „pred dverami nášho srdca“, Mária s Jozefom klopú na naše srdce a so slzami v očiach sa pýtajú, či by som ich predsa len neprijal. Ak tak urobím, nemožno dať bábätko Ježiša do skrine… Musím ho umiestniť do stredu miestnosti svojho srdca, do stredu svojich záujmov.
Apoštol Ján na úvod svojho evanjelia o Ježišovi píše, že „tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,12). Zdá sa teda, že sa nedá automaticky odvolávať na to, že som Božím dieťaťom, ak som neprijal Bohom ponúknutý dar synovstva. Niečo ako v podobenstve o márnotratnom synovi – mladší syn bol síce synom svojho otca, ale urobil vedomé rozhodnutie, ktorým dal najavo, že sa tohto synovstva zrieka a ide si po svojom… Až keď sa vrátil a prijal nanovo otcovu lásku, mohol sa v každodennom živote „stávať“ synom svojho otca, postupne prijímať a chápať, čo všetko to obnáša. Dostávať sa od postoja sirotstva k synovstvu a objavovať, že všetko, čo má otec, je mu k dispozícii a otec je tu stále pre neho (porov. Lk 15,31).
Veľakrát sa môžeme stretnúť s otázkou, či sme Božími deťmi len my kresťania, alebo aj moslimovia, židia, atď. Na základe Ef 1,5 („On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“) musíme povedať, že nie. Netreba si to však zamieňať s tým, že by ich Boh nemal rád, alebo sa o nich nestaral. Božie synovstvo však dosahujeme iba vďaka Ježišovi Kristovi.
