(Zamyslenie nad 2Sam 7)
Určite sa vám už niekedy zdalo, že texty Starého zákona sú pre vás náročné na pochopenie a že sú často plné bojov, preto v nich nenájdete toľko inšpirácie ako v Novom zákone. Niekedy to tak na nás môže pôsobiť, ale nie je to celkom pravda. Texty Starého zákona zachytávajú príbeh Boha s jeho milovaným ľudom, Boha, ktorý si ľudí starostlivo vedie a vychováva a Boha, ktorý píše rovno aj na krivé riadky našej ľudskej nedokonalosti. Aj stránky prvej časti Svätého písma sú pre nás studnicou múdrosti a majú moc povzniesť naše srdce bližšie k Bohu. Jedným takýmto príkladom je siedma kapitola Druhej knihy Samuelovej (2Sam 7).
Dávid je na začiatku svojho kraľovania dosť krutý a nemilosrdný, aj preto, že ešte nezažil svoj pád s Betsabe a potrebu veľkého Božieho milosrdenstva, no napriek tomu veľmi miluje Boha. Konzultuje s ním všetko svoje konanie, na všetko sa ho pýta a necháva si od neho poradiť v najrozličnejších oblastiach svojho života. Keď sa usadí vo svojom novom paláci v Jeruzaleme, uvedomí si, že on žije v luxuse, kým Božia archa, nad ktorou spočíva Božia prítomnosť, je medzi stanovými plachtami. Rozmyslí si teda, že jej postaví chrám a povie o tom prorokovi Nátanovi. Ten mu bez rozmyslu odpovie: „Choď a urob všetko, čo máš na mysli, lebo Pán je s tebou.“ Tu nastáva veľmi zaujímavá situácia a poučenie pre každého z nás. Hoci Nátan tak rýchlo odpovedal na dobrú myšlienku, Boh mu v noci povie svoj názor a vyjadrí nesúhlas s daným plánom. Jeho totiž netreba zachraňovať. Ak sa aj rozhodol znížiť a kráčať uprostred svojho ľudu, tak to bolo z jeho nesmiernej lásky k nemu. Nepotrebuje, aby ho niekto zaodel, nepotrebuje, aby mu niekto staval dom. Napriek tomu dobre vie, že človek potrebuje urobiť dôstojným miesto, kde sa s ním stretá pre svoje vlastné hlbšie prežívanie jeho svätosti, a tak pošle Nátana nanovo za Dávidom dať mu nasledovný odkaz: nebude to Dávid, ktorý Bohu postaví chrám, pretože prelial veľa krvi. Bude to jeho syn Šalamún. A namiesto toho, aby Dávid zachraňoval Boha a staval mu pomyselný dom, bude to Boh, ktorý zachráni Dávida a postaví mu dom, čiže upevní jeho rod na zemi.
Nátan sa teda pokorí, uzná svoje zbrklé konanie a hneď na ďalší deň sa vyberie za Dávidom poopraviť svoje unáhlené tvrdenie. Vidíme, že hoci sa nám niečo zdá objektívne dobré, ešte to nemusí byť v súlade s Božou vôľou. Dávid si jeho slová pozorne vypočuje a Božia láskavá, hoci negatívna odpoveď v súvislosti s myšlienkou na stavbu chrámu, ho privedie do hlbokej osobnej modlitby.
Osemnásty verš tejto kapitoly začína nádherným slávnostným vyjadrením: „Tu kráľ Dávid šiel, posadil sa pred Pána a hovoril…“ Dávid ako kráľ ide pred Božiu tvár, lebo vie, že to On je skutočný kráľ. Skutočnosť, že si pred ním sadne, vyjadruje jeho nádherný vzťah s Bohom, gesto počúvania a toho, že sa cíti dobre v jeho blízkosti. Začína slovami: „Kto som ja, Pane, Bože, a čo je môj dom, že si ma priviedol až sem?“ Predstavme si len kráľa celého Izraela, ako príde pred Božiu tvár a hovorí: „Kto som ja?“ My nie sme ani králi, ale nevieme mať vždy tento postoj pokory, aby sme povedali: „Kto som ja, že ma takto požehnávaš?“ Boh nás nekonečne miluje a všetky dary, ktoré nám dáva nie sú pre naše zásluhy, ale sú prejavom jeho nesmiernej lásky. Vedieť, že všetko dobro, čo máme, máme od neho, je veľkou životnou múdrosťou.
Dávid ďakuje Bohu za to, čo pre neho urobil a čo sa pre neho chystá urobiť v budúcnosti a dodáva: „Čo by ti mohol Dávid ešte povedať? Veď ty, Pane, Bože, poznáš svojho sluhu!” Aj toto vyjadrenie je pre nás veľkou lekciou. Učí nás, že Boh nás dokonale pozná, vie, čo je v našom srdci a vie presne čo potrebujeme, aj bez toho, aby sme mu o tom povedali. Božie dobrotivé konanie vedie Dávida k oslave Boha a vyjadreniu o jeho jedinečnosti a zvrchovanosti. Oslavuje ho aj za celý ľud, ktorý si vybral a ktorému on teraz predsedá. Na záver prosí Boha, aby splnil, čo mu prisľúbil, aby zachoval jeho rod na zemi a aby ho mocne požehnával. Svoju modlitbu končí slovami viery: „A teraz Pane, Bože, ty si Boh a tvoje slová sú pravda.“ Aj naše modlitby by mali končiť presvedčením, že Boh je všemohúci a jeho slovo je pravdivé, preto sa na neho môžeme úplne spoľahnúť.
Dávidova modlitba je úžasným prejavom Dávidovej lásky k Bohu. Aj Dávid bol slabý a hriešny, vykonal veľa zlých rozhodnutí, keď niekedy konal sám zo seba a nepýtal sa Boha na názor. No napriek tomu vedel, kto je Boh a vedel, kde ho môže nájsť. Rád s ním trávil čas a oslavoval ho za dobrodenia, ktoré mu uštedril. Dávid nás učí, že modlitba nie je pre bezhriešnych a že vrúcny rozhovor s Bohom nepatrí len najznámejším svätcom v histórii ľudstva. Boh chce, aby sme ho vyhľadávali vždy a za každých okolností. Je tu pre nás, a hoci nás bude nás aj očisťovať a formovať, ešte viac chce s nami tráviť čas, radiť nám, čo si v živote zvoliť a prežívať s nami našu každodennosť. Nech sú nám tieto riadky siedmej kapitoly Druhej Samuelovej knihy veľkým povzbudením, že Boh je tu vždy pre nás, či už sme z nášho uhla pohľadu na to hodní viac alebo menej.
Foto: Autor
