Gn 3,15: Kto komu rozšliape hlavu?
V tzv. Protoevanjeliu (Gn 3,15) čítame: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“
- Hebrejský masoretský text – „Ono (potomstvo) ti rozšliape hlavu…” – je to potomstvo ženy, ľudstvo, ktoré rozšliape hlavu hadovi. Hoci je slabé, má moc poraziť ho.
- Grécky text SZ (LXX) – „On ti rozšliape hlavu…“ – už ako mesiášska interpretácia
- Latinský text – Vetus latina – „Ona ti bude strážiť hlavu…“
- Latinský text – Vulgata – „Ona ti rozšliape hlavu…“
Varianty prekladov poukazujú na teológiu, na akú sa v danom momente kládol dôraz a v akom svetle sa tento text čítal. Máriu za novú Evu označuje prvýkrát Irenej z Lyonu (2. st.). Je zaujímavé porovnať dané preklady s obrazom Caravaggia, na ktorom Ježiš stojí na Máriinej nohe, ktorá šliape po hlave hada. Mária šliape po hadovi, no sila, ktorou hlavu rozšliape, pochádza od Ježiša.
Joz 6,1-21: Dobytie Jericha
Kniha Jozue bola napísaná 800 rokov po dobytí Jericha. Možno teda povedať, že nás biblický autor zavádza alebo klame, keď hovorí o tom, ako Izraeliti sedemkrát obchádzajú mesto, trúbia na trúbach a múry padajú? rčite nie. Hoci mesto bolo už po stáročia zborené, pravdepodobne nejakým egyptským faraónom, daný biblický text vyjadruje to, že Boh svoj ľud vedie tak, že ide pred nimi. Že na jeho pokyn sa múry sypú, aby mohli Izraeliti vojsť do krajiny, ktorej domy nestavali, ovocné stromy nesadili, a ktorá oplývala úrodnosťou. Daný text je teda napísaný retrospektívne a obsahuje nádherné teologické posolstvo. Autorovi nešlo o historickosť udalostí, ale o ich teologické čítanie, pričom vychádza z toho, že všetko riadi Boh a pripravuje cestu svojmu ľudu ako pastier, ktorý vo Svätej zemi chodí vždy pred svojím stádom (neženie ho palicou pred sebou, ako vidíme v našich oblastiach).
Keď Ježiš prechádza cez Jericho, je to udalosť, ktorá je doslova nevyhnutná. Jozue preklial všetkých, ktorí by sa do budúcna pokúsili Jericho opätovne vystavať. Ježiš teda prechádza týmto mestom a prináša do neho spásu, rovnako ako jeho „prechádzanie“ mestom sníma kliatbu vyslovenú v minulosti.
Ž 2,7: „Zvestujem Pánovo rozhodnutie: Pán mi povedal: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.““
Tieto slová je možné datovať do dňa korunovácie Dávida za kráľa. Kráľ bol v tom čase považovaný za „božieho syna“. Stačí si predstaviť faraóna, ktorý bol stotožňovaný s bohom. Aj v Izraeli bol kráľ zároveň aj najvyšším veľkňazom a predstaviteľom ľudu pred Bohom. Dávid sa, samozrejme, nestotožňuje s Bohom Jahvem, čo bolo pre akéhokoľvek Izraelitu úplne nemysliteľné, ale sa aspoň nazýva jeho „synom“. My už dnes tento text čítame výlučne mesiášsky, avšak netreba zabúdať, že bol napísaný aj pre svoju dobu, nielen pre tú našu, a teda mu museli rozumieť aj vtedajší čitatelia alebo poslucháči. Mesiášske čítanie je tu pridané ako druhotný alebo aj prorocký význam, ktorý je, samozrejme, rovnako dôležitý.
V rámci mesiášskej interpretácie je možné porovnať tento verš 2. žalmu s textom Lukášovho evanjelia – Lk 1,31-33. Keď anjel Gabriel hovorí Márii o tom, že počne Spasiteľa, predstavuje ho ako kráľa a opisuje ho trojako: bude Synom Najvyššieho, bude mať Dávidov trón a bude kraľovať naveky. My dnes vieme, že Ježiš je skutočne kráľom, hoci nie takým, akého by mohli Izraeliti očakávať. Rovnako je Božím Synom svojou podstatou, nie je to len jeho titul, aký si neprávom uzurpovali svetskí králi. Predsa len je tu možné vidieť možnosť spojenia kráľovstva s Božím synovstvom.
Pies 1,3: „Dobrá je vôňa tvojich olejkov; jak olej rozliaty je tvoje meno.“
Ak sa niekde rozleje voňavý olej(napríklad vzácny nardový olej, ktorý je veľmi rozšírený vo Svätej zemi), celá miestnosť sa naplní silnou vôňou. Tá pretrvá ešte dlho potom, ako sa olej poutiera. Vôňa voňavky znamená alegoricky čaro, ktoré zvádza a opája srdce. V Piesni piesní tieto slová adresuje nevesta svojmu ženíchovi. Môžeme v tom vidieť obraz Cirkvi alebo duše, ktorá sa prihovára Ježišovi. Aj jeho meno (celá jeho osoba, bytie) opája naše srdce a nadchýna nás.
Iz 49,16: „Hľa, do dlaní som si ťa vryl, tvoje múry sú vždy predo mnou.“
Hovorí to Boh osobne prorokovi Izaiášovi, ale cez neho aj prorocky celému mestu Jeruzalem ako symbolu svojho vyvoleného ľudu, a tiež každému, čo číta toto Božie slovo.
Mať niečo vryté na dlani, znamená neustály kontakt. Človek by si na dlaň vpísal iba niečo, čo je pre neho bytostne dôležité. Človek stále niečo robí rukami. Ak má na dlani teda niečo vpísané, stále to vidí. Aj Boh na nás neustále myslí a stále na nás hľadí.
Múry tu predstavujú ochranu. Pre obyvateľov mesta Jeruzalem, ako aj každého starobylého mesta, boli mestské múry veľmi dôležité. Neustále opravovali zborené múry, aby boli chránení od nepriateľov (v minulosti sa eviduje, že boli múry Jeruzalema minimálne 17x zbúrané a následne opravené). Ak Boh hovorí, že „tvoje múry sú vždy predo mnou“, vyjadruje tým, že on sám dbá o moju ochranu. Má pod kontrolou každú „bránu“ do „mesta“ a nedovolí zlu priblížiť sa ku mne. Vyhlasuje sa za môjho Ochrancu a Strážcu.
Iz 53,6 (LXX): Stratená či pomýlená ovca?
Grécke slovo πλᾰνάω má dva významy: stratiť sa alebo zmiasť. V trpnom rode: byť stratený, byť pomýlený, byť oklamaný. Výrok “Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou” (Iz 53,6) treba chápať v tomto svetle: nechali sme sa zmiasť.
Mučenícka smrť prorokov
Kniha Životy prorokov (starozákonný apokryf z 1. st.) opisuje smrť prorokov: Izaiáš bol rozťatý sekerou, Jeremiáš ukameňovaný, Ezechiel zabitý predstaveným ľudu, Micheáš obesený, Amos zabitý úderom do hlavy, Zachariáš zabitý kráľom Joasom v Jeruzalemskom chráme.
Kňazi a leviti
Leviti boli potomkovia Léviho, jedného z 12 Jakubových synov. Ich kultová úloha bola podriadená kňazom. Strážili Stánok, potom chrám, mali na starosti spev, hudbu a asistovanie na obradoch a sláveniach. Nosili tiež archu zmluvy. Aj kňazstvo bolo dedičným titulom, kňazi boli potomkovia Árona. Boli oddelení spomedzi levitov a mali na starosti kultové obrady a obety.
