Drahí cestovatelia spolu s Pavlom! Ako sa máte? Dúfam, že dobre. Stále sme na Pavlovej prvej misijnej ceste. Minulý týždeň sme boli v Ikóniu a zažili sme skvelý výlet. Odporúčam vám prečítať si štrnástu kapitolu Skutkov apoštolov a ak sa vám dá, aj nasledujúce kapitoly, pretože sú kompasom a mapou, ktorá nás nasmeruje správnym smerom na týchto cestách, ktoré podnikáme spolu s Pavlom. Tentokrát si môžeme priniesť na výlet pár vecí na jedenie, pretože budeme bývať v rodinnom dome v Lystre. Poďme teda!
Po úteku z Ikónia sa Pavol a Barnabáš, pravdepodobne okolo začiatku roku 48, uchýlili do Lykaónie, do mesta Lystra, ktoré sa nachádzalo asi štyridsať kilometrov smerom na juh. Okolie bolo stepné, pusté a navyše plné zbojníkov, proti ktorým mal Cicero počas svojho prokonzulátu v Cilícii veľa práce. V meste nebol takmer žiadny priemysel, a preto sa tam Židia nehrnuli vo veľkom počte. Nespomína sa tam žiadna synagóga, hoci v židovských komunitách diaspóry synagóga nikdy nechýbala, aj keď išlo o malú komunitu. Avšak ani v Lystre nechýbali židovské rodiny (Sk 16,3) a v jednej z nich istotne naši utečenci zostali, pravdepodobne v rodine Timoteja, ktorý bude stáť na čele Pavlovej neskoršej cesty. Za týchto podmienok misionárom nezostávalo nič iné, ako sa obrátiť takmer výlučne na pôvodné miestne obyvateľstvo, Lykaončanov, jednoduchých a nekultúrnych polyteistov, ktorí síce viac-menej rozumeli medzinárodnému gréckemu jazyku, ale bežne hovorili lykaonským jazykom, z ktorého sa dodnes zachovalo len niekoľko útržkovitých nápisov. Tá časť helenizmu, ktorá prenikla do Lystry, ako zvyčajne, premenila staroveké miestne božstvá, spojila ich s gréckymi božstvami a nazvala ich gréckymi menami: preto aj Lykaónci v Lystre uctievali Dia a Herma a mali chrám zasvätený Diovi a umiestnený zrejme pri mestskej bráne (Sk 14, 13). Poznali aj legendu frýgického pôvodu, ale veľmi dobre známu v grécko-rímskom svete, podľa ktorej dvaja pastieri, Filemon a Baucis, hostil vo svojej chatrči Dia a Herma (Jupitera a Merkúra), ktorí sa im predstavili v ľudských podobách, a následne boli odmenení splnením ich najvyššieho želania.
Jedného dňa, možno neďaleko Diovho chrámu, Pavol hovoril na otvorenom priestranstve skupine ľudí, ktorí sa zišli buď do chrámu na nejakú slávnosť, alebo na trh pri mestskej bráne. Barnabáš stál vedľa neho a mlčal. Ako to už v takýchto zástupoch býva, nechýbali ani žobráci prosiaci o almužnu; jeden z nich, ktorý bol od narodenia mrzák, sa dokonca dostal medzi Pavlových poslucháčov, namáhavo sa ťahal po zemi a pozorne počúval. Rečník hovoril o istom Ježišovi, ktorý bol Božím Synom, ale stal sa človekom a žil medzi ľuďmi, aby ich spasil. Keď ten nešťastník počul toto ohlasovanie, hneď ho vztiahol na seba: ak je tu tento záchranca Ježiš, kto potrebuje záchranu viac ako on, nešťastník od narodenia? Nádej, ktorú toto ohlásenie rozpálilo v jeho srdci, bola taká živá, že sa jasne odrazila aj na jeho tvári. Pavol, ktorý ako skúsený rečník sledoval účinok svojich slov na tvárach poslucháčov, si všimol emócie mrzáka a potom, keď sa naňho pozrel a videl, že túži po záchrane, povedal silným hlasom: “Postav sa rovno na nohy!” On vyskočil a začal chodiť (Sk 14, 9-10). Už pri viacerých zázrakoch, ktoré Ježiš vykonal, bola viera nevyhnutnou podmienkou zázraku. Tu si Pavol podľa rovnakého kritéria uvedomil, že mrzák musí mať vieru, aby bol spasený. Skutočne, spása, ktorú priniesol Ježiš a ktorú hlásal Pavol, bola duchovná spása, nie materiálne uzdravenie. To prvé však nevylučovalo to druhé, ba dokonca ho mohlo požadovať, ak to prospelo duchovnej spáse jeho alebo iných. Pavol so svojimi charizmatickými schopnosťami videl, že toto uzdravenie prinesie duchovný úžitok okolostojacim, preto rád vykonal tento zázrak.
Milí cestujúci, mrzák myslel na svoje telesné uzdravenie, no dostal aj uzdravenie srdca, pretože Pavol mal odvahu v mene Pána uskutočniť toto dobro. Keď hlásame Božie slovo, nesmieme sa báť ohlasovať milosť v životoch ľudí, poslucháčov, pretože to nie my robíme zázraky, ale Božie slovo uzdravuje, obnovuje a mení životy tých, ktorí ho počúvajú. Čítajme teda Božie slovo, vyjdime von a stretávajme sa s ľuďmi, či už chorými fyzicky alebo duchovne, a podeľme sa s nimi o to, čo je pre nás dôležité.
Teraz sa rozlúčime s Timotejovou rodinou a dáme si niečo na jedenie, pretože do Derbe, nášho ďalšieho a posledného mesta na tejto prvej misijnej ceste, to bude ešte asi päťdesiat kilometrov.
Dovidenia Lystra!
Text: Rogério Alves Gomes
Článok je možné vypočuť aj vo forme podcastu:
