Vážení cestujúci!
Sme tu, aby sme pokračovali v našej ceste so svätým Pavlom. Minulý týždeň som vám zabudol povedať, že sme na Pavlovej prvej misijnej ceste. Trochu som zmenil náš cestovný plán, pretože more je v týchto dňoch veľmi rozbúrené a je lepšie byť trochu na súši.
Minulý týždeň sme boli na Cypre. Dúfam, že sa vám tento malý výlet na ostrov páčil. Dnes vám prinášam niekoľko zaujímavostí z tejto prvej misijnej cesty a využijjúc pokojnejšie more sa dnes ešte vyberieme do Pizídskej Antiochie.
Na prvej misijnej ceste sú prítomní traja muži, ale skutoční misionári len dvaja: to sa dozvedáme z rozprávania Lukáša, ktorý odchod opisuje takto: Oni teda (t. j. Barnabáš a Pavol), poslaní Duchom Svätým, odišli do Seleucie a odtiaľ sa plavili na Cyprus; a keď prišli do Salamíny, hlásali Božie slovo v židovských synagógach; mali aj Jána (ako) pomocníka (Sk 13, 4-5). Teda iba Barnabáš a Pavol sú vyslaní Duchom Svätým a pod jeho vedením začínajú svoju prácu v Salamíne; na druhej strane Ján Marek túto výsadu nemá a je iba pomocníkom týchto dvoch skutočných misionárov. Toto vnímavé rozlíšenie vlastne slúži rozprávačovi na to, aby pripravil čitateľa na Markov neskorší odchod.
Trasa, ktorou sa traja odchádzajúci muži vydali, bola bežná: z Antiochie išli do Seleucie, ktorá bola prístavným mestom, a zo Seleucie sa odplavili do Salamíny. Tam sa začalo ich misionárske poslanie. Po cyperskej Salamíne sa teraz vydáme loďou do Pizídskej Antiochie. Oblečte si záchrannú vestu a vezmite si, čo treba! Veľa toho nepotrebujete, pretože cesta bude krátka, takže vyrážame!
Príhodou Sergia Pavla sa pobyt misionárov na Cypre skončil. Bol to vcelku úspešný pobyt a najmä prístup prokonzula otvoril srdcia misionárov tým najkrajším nádejam. V takomto rozpoložení a bez presne naplánovaného programu misionári opustili ostrov a vydali sa na sever, avšak hneď po príchode sa malej skupine prihodilo niečo nepríjemné, hoci možno nie celkom nepredvídané. Po vyplávaní z Pafu dorazili spolu s Pavlom do Perge v Pamfýlii, ale Ján Marek sa s nimi rozlúčil a vrátil sa do Jeruzalema (Sk 13, 13). Cesta z Cypru do Pamfýlie nebola dlhá; keď sa vylodili v Attálii, čoskoro dorazili do Perge, vzdialenej od mora asi dvanásť kilometrov. Ale už z tejto krátkej cesty po súši bolo jasné, že Pamfýlia je úplne iná ako Cyprus: ak tam v Perge, ešte na úpätí pohoria Taurus, vyzerala krajina ako niečo medzi pustinou a divočinou, čo človek nájde, keď sa vydá do týchto hôr, po zlých cestách, bez akéhokoľvek pohodlia, pod úplnou nadvládou zbojníkov? To boli úvahy, ktoré sa Jánovi Markovi preháňali hlavou počas zastávky v Perge, no neboli to jeho jediné obavy.
Určite ste si všimli, že karavána troch cestujúcich je tu označená novým výrazom “tí, ktorí boli spolu s Pavlom”. Doteraz bol morálnym vodcom skupiny Barnabáš, teraz sa však stredobodom stáva Pavol a ostatní sú jeho spoločníci. Nový výraz nepochybne odráža novú situáciu, ktorá nastala: pri odchode z Antiochie a v prvých dňoch pobytu na Cypre bol Barnabáš v prvej línii, ale keď sa začala intenzívna misijná práca, Pavol sa dostal do prvej línie ako prirodzený dôsledok tejto práce; všetkého sa ujal on, všetko spadalo pod neho a tak sa nevyhnutne aj ostatní stali Pavlovými spoločníkmi.
V každom prípade, kým bol Barnabáš na Cypre, mal výhodu, že bol doma, a preto bol pre svojich známych mimoriadne užitočný; ale aj táto jeho výsada sa v poslednom čase oslabila, keď sa skupina dostala do pohanského prostredia prokonzula, a potom úplne zanikla odchodom z ostrova. Nuž, Ján Marek si musel tento pokles autority svojho bratranca Barnabáša všimnúť už dávno a hoci bol mladý, nemohol sa s tým vyrovnať. Teraz sa k tomu pridalo ešte aj dobrodružstvo vrhnúť sa bezhlavo do roklín a močiarov Pamfýlie, dobrodružstvo, ktoré si vyžiadal sám Pavol a ktorému dobrý Barnabáš nemal dosť pevnosti odporovať. Ale bolo to všetko správne a rozumné?
Marek s radosťou obdivoval Pavlovu nezdolnú energiu, ale nechápal, prečo by mal každý rozmýšľať tak ako on a najmä nasledovať ho všade, kam sa rozbehne. V duchu sa mu ako začínajúcemu cestovateľovi, ktorý po prvý raz opustil svoju vlasť, každým dňom viac a viac vynárali spomienky na rodný kraj, ktoré mu takmer vháňali slzy do očí: spomínal na svoju pokornú matku Máriu, starostlivú Petrovu hostiteľku po jeho úteku z väzenia, dával do kontrastu s neohrabaným Pavlom, ktorý nikdy nepotreboval jesť ani spať. Svoj pohodlný a zbožný Jeruzalem porovnával s Pamfíliou, miestom démonov a zlodejov. Záver bol taký, že keď Marek pokračoval v ceste z Perge do vnútrozemia, stočil to naspäť k moru, pretože sa rozhodol vrátiť do Jeruzalema.
Drahí bratia a sestry, v tejto časti našej cesty vidíme ľudskosť tých, ktorí nás vo viere predišli. Mali svoje obmedzenia, hádali sa, nemysleli rovnako, ale krásne bolo, že sa nenechali odradiť, aby napriek týmto rozdielom ohlasovali evanjelium. Dnes to v našich farských spoločenstvách nie je inak: môžeme mať rôzne myšlienky, rôzne spôsoby ohlasovania, ale dôležité je, aby sme sa nikdy neunavili, aj keď sa nám často stavajú do cesty naše ľudské slabosti.
Nuž, tento výlet bol malý, ale intenzívny a myslím, že naše zásoby halušiek sa už tiež vyčerpali.
Stretneme sa na budúci týždeň v Ikóniu. Dovidenia!
Text: Rogério Alves Gomes
Článok je možné vypočuť aj vo forme podcastu:
