Vážení cestujúci!
Ako sa máte? Na sklonku tohto krásneho Svätého týždňa pokračujeme v našej ceste spolu s Pavlom. Sme na našej prvej misijnej ceste a už sme boli na Cypre, v Antiochii Pizídskej a teraz sa chystáme do Ikónia. Keďže dnešná cesta je dlhšia, musíme si vziať so sebou viac jedla. Ste pripravení? Tak poďme!
Cesta z Antiochie Pizídskej do Ikónia, ktorá sa uskutočnila pravdepodobne začiatkom roku 47, bola dlhá niečo vyše 130 kilometrov. Obaja misionári, sprevádzaní niekoľkými horlivými novoobrátencami z Antiochie, prešli neúrodné a pusté náhorné plošiny, ktoré sa rozprestierajú medzi oboma mestami a ktoré patria ku klasickým ázijským stepiam. V menej močaristých alebo menej zasolených oblastiach sa pohybovali veľké stáda oviec a kôz, ktoré dodávali materiál pre mnohé továrne na výrobu látok v Ikóniu. V meste určite nebolo málo Židov, priťahoval ich totiž obchod. Pavol si hneď po príchode istotne ľahko našiel prácu v nejakej výrobni stanov, ktorú viedli jeho krajania, podľa svojho osobného pravidla zarábať si na chlieb prácou vlastných rúk. Zároveň však začal duchovné dielo, opäť podľa svojho pravidla, oslovovať najprv Židov. Bolo to v Ikóniu, keď podľa svojho zvyku vošli do židovskej synagógy a hovorili tak, že uverilo veľké množstvo Židov a Grékov (Sk 14,1). Zdá sa, že Pavol mal s nimi veľmi úzky vzťah, keď sa také veľké množstvo ľudí tak rýchlo obrátilo, no vieme, že to mohla byť aj samotná moc Božieho slova, ktorú dával misionárom Duch Svätý.
Na druhej strane, Židia, ktorí odmietali učenie misionárov, vzbudzovali a vyostrovali vzťah pohanov voči bratom (Sk 14, 2). V týchto pohanoch možno ľahko rozpoznať nielen ľudí z nižších vrstiev, ale aj bohatých priemyselníkov a tých, ktorí najviac ovplyvňovali verejné záležitosti. Prenasledovaní sa však nevzdávali, ale veľa času trávili úprimným rozhovorom plným dôvery v Pána, ktorý vydával svedectvo o slove svojej milosti a udeľoval znamenia a zázraky, ktoré sa diali skrze ich ruky (Sk 14,3).
Charizmy, ktorými boli misionári vyzbrojení a ktorých priamym cieľom bolo šírenie alebo posilňovanie viery, sa teda naplno prejavovali. Proti tomuto nasadeniu duchovných síl nemali nepriateľskí Židia nič iné ako obyčajnú materiálnu silu, ktorej sa naši misionári ľahko postavili.
Dav v meste bol rozdelený: jedni boli so Židmi, druhí s apoštolmi. Keď však došlo k povstaniu pohanov a Židov spolu s ich vodcami, aby ich zbili a ukameňovali, Pavol a Barnabáš, hneď ako sa o tom dopočuli, utiekli do Lykaónie, Lystry, Derbe a do blízkeho okolia. Tam zostali ďalej evanjelizovať (Sk 14, 4-7).
Záver bol v podstate taký ako v Antiochii Pizídskej. Vzhľadom na Pavlove paradoxné kritériá, ten mal radosť aj z tohto prenasledovania a vyvodil z neho záver, že dielo vykonané v Ikóniu bolo Bohom požehnané, pretože sa skončilo tým, čo sa ľudsky javilo ako neúspech. A nepochybne aj novoobrátenci v Ikóniu, podobne ako tí v Antiochii, boli naplnení radosťou a Duchom Svätým.
V tomto prevrátení ľudských kritérií spočíva celé tajomstvo Pavlových misijných úspechov: človek často zlyhá, ale Boh vždy zvíťazí. Je to tajomstvo Reči na vrchu, ktorú rozliční kritici a filozofi často dobre nepochopili. Na tejto ceste sme sa teda naučili jednu veľmi dôležitú vec, ktorú by som rád zopakoval: Človek často zlyhá, ale Boh vždy zvíťazí. To znamená, že by sme sa nemali nechať odradiť našimi ťažkosťami alebo neúspechmi, nie! Dôležité je vedieť, že Boh nás nesie vpred a nechce, aby sme to vzdali.
Naša cesta je nádherná! Koľko sme sa toho s Pavlom naučili! Ste unavení? Budeme pokračovať? Skvelé. Stretneme sa na budúci týždeň a pôjdeme do Lystry! Dovidenia!
Text: Rogério Alves Gomes
Článok je možné vypočuť aj vo forme podcastu:
