Drahí priatelia,
Dnes by sme sa spoločne pozreli na jednu z najextravagantnejších kapitol Starého zákona, ktorou je 16. kapitola knihy proroka Ezechiela. Striedajú sa v nej veľmi naturalistické obrazy, poukazujúce na nevernosť Božieho ľudu, spolu s nádhernými obrazmi excentrickej lásky Boha. Je to kapitola prenikajúca až do hĺbky srdca každého jedného čitateľa, pretože vyzýva k zamysleniu nad vlastným postojom k Tomu, ktorý nás bezpodmienečne miluje.
V tejto 16. kapitole vystupuje provokatívna téma prostitúcie, ktorá je obrazným pomenovaním pre nevernosť ľudí voči Bohu. Tak ako je žena s druhým mužom neverná vlastnému manželovi, tak je Izrael neverný s inými národmi a ich božstvami svojmu jedinému božskému Ženíchovi. Celá kapitola je napísaná literárnym žánrom, ktorý sa nazýva ríb. Jedná sa o akýsi súdny spor, ktorý sa koná iba medzi dvoma stránkami, mimo súdnej siene. Poškodená stránka, ktorou je tu Boh, pripomína druhej stránke, čiže Izraelu, jeho vinu. Okrem toho, poukazuje na to, čo pre ňu urobil, na všetku tú lásku, ktorou ju zahrnul. Zmyslom takejto obžaloby je pohnúť druhú stránku k úprimnej ľútosti a k zmene konania. Poškodenej stránke nejde o zničenie protivníka ani o neúmerný trest, iba o nápravu jeho konania. Takáto forma konfliktu sa uplatňuje napríklad v rodinách. Poznanie literárneho žánru nám pomôže lepšie pochopiť vyjadrovanie Boha, ktorý sa obracia na svoj neverný ľud prostredníctvom proroka Ezechiela.
Na úvod je dobré povedať pár slov k tomuto prorokovi, ktorý spolu s Izaiášom, Jeremiášom a Danielom patrí medzi takzvaných „veľkých prorokov“. Ezechiel, ktorého meno znamená „Nech Boh posilní“, sa narodil okolo roku 623 pr. Kr. ako syn kňaza Buziho, pochádzajúceho z jeruzalemského kňazského rodu. V roku 597 pr. Kr. bol spolu s mnohými ďalšími význačnými mužmi krajiny vrátane kráľa Jojakima odvedený do Babylonského zajatia. Zostal bývať blízko rieky Chobar, neďaleko Nippuru. V roku 593 pr. Kr. bol ako 30-ročný v tomto vyhnanstve povolaný za Božieho proroka. Tridsať rokov bol vek, kedy muž z kňazského rodu zvykol preberať svoj kňazský úrad. Je zaujímavé dať to do spojitosti s Ježišom Kristom, ktorý podľa tradície v tridsiatich rokoch začal svoje verejné účinkovanie. Ako 50-ročný mal Ezechiel svoje posledné prorocké slovo, čo bol opäť vek, kedy kňaz odchádzal do dôchodku. Jeho prorocká služba bola teda presne ohraničená jeho kňazskou službou.
Hoci kniha proroka Ezechiela je napísaná ako osobný záznam, prorok zostáva v úzadí a v popredí je sám Boh, ktorý všetko riadi. Kniha je plná rozličných videní a je prorockým spisom s najväčším počtom symbolických úkonov. Ezechielovo kázanie sa delí na dve hlavné časti: najprv sa jedná o ohlásenie nešťastia a súdu nad neverným ľudom, následne sa jeho kázanie zameriava na ohlásenie spásy a záchrany, ktorá príde od Boha. Treba pripomenúť, že prorok tieto výroky adresuje Božiemu ľudu, ktorý sa nachádza v Babylonskom vyhnanstve a prežíva krízu viery. Boh mu cez proroka vysvetľuje, prečo sa tak stalo, no zároveň mu sľubuje záchranu. 16. kapitola, ktorej sa venujeme, sa nachádza v prvej časti Ezechielovho posolstva, čiže je časťou ohlásenia súdu nad Izraelom. Prorok dáva v celom spise veľký dôraz na Božieho ducha a na vieru v jediného Boha, verného kráľa a pastiera svojho ľudu.
Pozrime sa teraz spolu na túto fascinujúcu kapitolu. Napriek tomu, že je plná náročných citovo zafarbených výrazov, je stále prejavom nesmiernej Božej lásky k svojmu ľudu. Všetko začína slovami: Pán prehovoril ku mne takto: „Syn človeka, oznám Jeruzalemu jeho ohavnosti a povedz: Toto hovorí Pán, Jahve, Jeruzalemu“. V celej kapitole sa Boh bude prihovárať k Jeruzalemu prirovnanému k žene. V slovenčine nám to môže byť zvláštne, no v staroveku boli mestá často v rozličných jazykoch prirovnávané k ženám pre svoju krásu a príťažlivosť. Aj dnes je ešte v mnohých jazykoch, napríklad v taliančine, mesto ženského rodu. Výnimočne sa teda aj my v tejto kapitole budeme vyjadrovať o Jeruzaleme v ženskom rode, aby sme zachovali metaforu manželskej nevery, ktorá je tu použitá. Boh sa neobracia na jedno jediné mesto, ale cez Jeruzalem sa obracia na celý svoj ľud, ktorý toto mesto predstavuje. My v ňom môžeme dnes vidieť Cirkev ako Boží ľud, alebo ešte skôr seba samých.
Boh chce, aby prorok Ezechiel oznámil ľudu jeho hriechy, pretože ten si sám neuvedomuje, že sa od Boha vzdialil. Ešte predtým mu má pripomenúť jeho nie celkom vznešený pôvod. Pochádza totiž od národov, nad ktoré sa teraz vyvyšuje. Nasleduje séria expresívnych výrazov, ktoré poukazujú na nulový záujem jeho pôvodcov o neho: neprerezanie pupočnej šnúry poukazuje na to, že nebola rozpoznaná jeho individualita, jeho osobnosť. Bol len akousi súčasťou tých druhých. Prijatie dieťaťa za svoje malo sprevádzať niekoľko nevyhnutných úkonov rodičov: umytie vodou po pôrode, potretie soľou podľa vtedajších požiadaviek hygieny a zavinutie dieťaťa. Toto všetko bolo Jeruzalemu ako symbolu Božieho ľudu odopreté. Okrem toho, Jeruzalem je vykreslená ako malé dievčatko, ktorému rodičia nielenže nepreukázali žiaden náznak lásky, ale sa ho aj vzdali, čo predstavuje jeho vyhodenie na šíre pole. Jeruzalem teda pochádza od pohanských národov, avšak nie je ich dcéra, pretože sa jej vzdali.
Do tejto drámy vstupuje okoloidúci Boh. Obraz Boha, ktorý ide okolo a všíma si stav ľudí, či už dobrý alebo zlý, nie je Biblii cudzí. Pokračujú citovo zafarbené opisy. Boh hovorí: „Vtedy som prešiel popri tebe, videl som ťa váľať sa vo vlastnej krvi i riekol som ti, zakrvavenej: Ostaň žiť! Áno, riekol som ti, zakrvavenej: Ostaň žiť!“ Slová, ktorými Boh vyjadruje túžbu po živote dievčatka Jeruzalem sú slovami adopcie. Podľa vtedajších pravidiel, rodičia, ktorí sa svojho dieťaťa zriekli, nepreukázali mu prvé gestá milosrdenstva a svoje dieťa odvrhli, ho od adoptívneho rodiča nemohli spätne vymáhať ani s odstupom času. Na adopciu takéhoto odhodeného dieťaťa druhým človekom stačila jedna jediná veta, napríklad ako tu: „Ostaň žiť!“ alebo „Buď mojím synom!“ „Buď mojou dcérou!“ Spomeňme si na slová Ježiša na kríži, kedy hovorí svojej matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ a Jánovi „Hľa, tvoja matka!“ Jednalo sa o zariadenie adopcie samotným umierajúcim Ježišom. Pri takejto adopcii jedna stránka preberala za druhú právnu zodpovednosť.
Následne Boh opisuje dospievanie dievčatka Jeruzalem až do veku zrelej ženy. Je ešte predstavená ako nahá a holá, nie v zmysle hanby, ale potreby ďalšieho Božieho zabezpečenia. Boh prechádza okolo nej druhýkrát a okrajom svojho plášťa zakrýva jej nahotu. Hovorí: „Prisahal som ti, uzavrel som s tebou zmluvu a stala si sa mojou.“ Tieto slová poukazujú na svadbu Boha so svojím ľudom. Je to obraz veľmi osobnej a hlbokej lásky. Nasleduje rozsiahly zoznam vecí, ktoré Boh robí voči svojej neveste, svojmu milovanému ľudu:
„Potom som ťa obmyl vodou, splákol som z teba tvoju krv a pomazal som ťa olejom. Obliekol som ťa do pestrej látky, obul som ťa do tulenej kože, odial som ťa damaskom a zaokryl hodvábom. Ozdobil som ťa skvostmi, dal som ti na ruky náramnice a na hrdlo reťaz. Dal som ti obrúčku na nos, náušnice na uši a na hlavu nádhernú korunu. Bola si ozdobená zlatom a striebrom, tvoj odev bol z damasku, hodvábu a pestrej látky; jedla si jemnú múku, med a olej, stala si sa nadmieru peknou a bola si schopná na kráľovstvo.“
Toto vypočítavanie dobrodení uškodenou osobou je typické pre spomínaný literárny žáner ríb. Má za cieľ zahanbiť protivníka tým, že mu pripomenie svoju lásku a jeho neadekvátnu odpoveď na ňu. Boh zahrnul svoj ľud znázornený ženou Jeruzalem nadmernými darmi, ktoré jej spôsobili slávu uprostred národov.
Veľký zvrat opisu situácie prichádza v 15. verši tejto kapitoly. Jedno „ale“, ktorým začína 15. verš, odrazu všetko zmení. Na bezhraničnú lásku Boha, počnúc neočakávanou adopciou až po mnohonásobné zahrnutie tými najskvostnejšími darmi, ktoré by sme v dnešnej dobe prirovnali k najdrahším módnym značkám, odpovedá krásna Jeruzalem svojou nevernosťou. Boh hovorí: Ale spoliehala si sa na svoju krásu, smilnila si pre svoj chýr, svojou smilnosťou si zasypávala každého, kto šiel okolo, (oddala sa mu). Smilstvo je častý biblický obraz nevernosti ľudu voči Bohu a tak je tomu aj v tejto kapitole. Jeruzalem, napriek tomu, čo všetko dostala od Boha, sa obracia na iné národy a spolieha sa len na ne, namiesto toho, aby svoju nádej vkladala len do Boha.
Nasleduje opis prevrátenia Božích darov. To, čo Jeruzalem dostala, používa na to, aby vytvárala nesprávne zmluvy s inými národmi, prirovnanými k milencom. Boh dodáva, že popri tom všetkom sa nerozpamätala na dni svojej mladosti, keď bola nahá a holá a váľala sa vo vlastnej krvi, keď sa jej Boh ujal. Vystrel teda proti nej svoju ruku, obstrihal jej práva a vydal ju tým, čo ju nenávideli. Ona však pokračovala vo svojich hriechoch aj naďalej. Boh ironicky dodáva, že každej smilnej žene dajú niečo na výmenu, no ona to robila úplne zadarmo, čím je jej vina ešte väčšia.
Boh pozýva Jeruzalem počúvať jeho slovo a oznamuje jej svoj súd. Vydáva ju tým, s ktorými sa rozhodla hrešiť a byť voči nemu neverná. Je to typický obraz Božieho súdu, ktorý nepridáva človeku nijaké ďalšie zlo, iba mu dáva pocítiť dôsledky jeho nesprávnej voľby. Tí, s ktorými sa stavala proti Bohu, sa stávajú jej ničiteľmi. Opakuje, že je to preto, lebo si nespomenula na dni svojej mladosti. Celou kapitolou sa tiahne myšlienka, že rozpomínať sa na Božie dobrodenia nás udržuje vo vďačnosti a chráni nás od hriechu nevernosti voči Bohu.
Na záver ešte prirovná Jeruzalem k Sodome a Samárii, ktoré jej postaví pred oči ako jej vlastné sestry. Je to dosť provokatívny obraz, ktorý ju má opäť viesť k uvedomeniu vlastnej hriešnosti, lebo tieto dve mestá boli pre Izraelitov symbolom hriechu a nevernosti. Boh však dodáva, že ony ani zďaleka nepopáchali také hriechy ako ona. Ak bol ich koniec taký krutý, aký má byť jej koniec? Napriek tomu, Boh nemá záľubu v skaze hriešnika, ale hovorí: Tvoje sestry: Sodoma a jej dcéry sa vrátia k svojmu dávnemu stavu; i Samária a jej dcéry sa vrátia k svojmu dávnemu stavu, aj ty a tvoje dcéry vrátite sa k svojmu dávnemu stavu. Hoci Jeruzalem porušila zmluvu, ktorú mala so svojím ženíchom Bohom, Boh sa rozpamätáva na svoju zmluvu a je jej verný, dokonca jej sľubuje uzatvorenie večnej zmluvy. Hovorí: Vtedy si spomenieš na, svoje cesty a budeš sa hanbiť, keď dostaneš svoje sestry, ktoré sú staršie od teba, i tie, čo sú od teba mladšie. Dám ti ich za dcéry, no nie pre tvoju zmluvu. Veď ja chcem s tebou uzavrieť svoju zmluvu, i budeš vedieť, že ja som Pán, aby si sa spamätala a hanbila, aby si od hanby neotvorila viac ústa, keď ti odpustím všetko, čo si popáchala,” hovorí Pán, Jahve.
Celá kapitola vrcholí Božím odpustením, nie dopustením, ako by sme možno čakali. Na predlhý zoznam hriechov Jeruzalema Boh odpovedá tým, že dovolí, aby poniesla dôsledky svojich rozhodnutí, no napriek tomu jej všetko odpúšťa a vracia ju do pôvodného stavu milosti, pričom s ňou uzatvára večnú zmluvu. Literárny žáner ríb, ktorý tu Boh používa, je namierený na zahanbenie Božieho ľudu, aby si uvedomil nesmiernu Božiu lásku a vlastnú vierolomnosť a aby sa k nemu znova pritúlil.Čo si teda môžeme zobrať z tejto fascinujúcej a emotívnej kapitoly? V prvom rade Božiu nezaslúženú lásku. My sme si vlastnými skutkami nezaslúžili, že sa k nám Boh priblížil, adoptoval si nás a rozhodol sa o nás starať. Zahrnul nás nielen tým, čo potrebujeme, ale dal nám oveľa viac ako je nevyhnutné minimum pre život. Napriek tomu sme častokrát nevďační a máme krátkodobú pamäť. Rýchlo zabúdame na prejavy jeho dobrodenia a utiekame sa k tým, ktorí nedokážu v našom živote nahradiť miesto Boha. Boh nám však odpúšťa našu vierolomnosť a svojou láskou, ktorá presahuje každé očakávanie, nás chce znova pritiahnuť k sebe.
