Určite každý jeden z nás z času na čas používa výraz: „To stačí“. Dávame ním najavo, že netreba zbytočne mrhať energiou, pretože daný človek alebo vec sa uspokojí aj s takouto dávkou osobného nasadenia. Kým v našom každodennom materiálnom svete by to možno ešte obstálo, nie je to tak v duchovnom. Spoločne sa pozrieme na radikálne odsúdenie povrchnosti zo strany Boha a na to, čo z toho vyplýva pre nás.
V 6. kapitole Knihy proroka Ozeáša čítame o tom, ako sa ľudia rozhodujú vrátiť k Bohu. Boh na to však reaguje povzdychom, že ich návrat býva zvyčajne povrchný a nemá dlhé trvanie, preto sa ich snaží vychovávať prostredníctvom prorokov. Dáva tiež príklad, ako by to malo vyzerať: „Lebo milosrdenstvo chcem, a nie obetu a poznanie Boha viac ako celopaly“ (Oz 6, 6). Poďme sa trochu bližšie pozrieť na význam tohto verša.
Kľúčové slovo je tu práve milosrdenstvo. Ide o hebrejské slovo chesed, ktoré sa dá najlepšie preložiť slovom láskavosť alebo milosrdenstvo. Výsledkom osobného vzťahu s Bohom má byť vzťah k druhým ľuďom.
Boh praotcom prikázal sláviť zmierne obety a tie sa konali podľa jeho vôle. Len čo však boli odstrihnuté od lásky a stali sa iba akýmsi obradom, Boh sa tomu rázne vzpriečil a takéto divadlo odmietal. Jeho vôľou nie je samotný kult, ale potrebuje srdce človeka. Neodmieta obety, ale chce, aby sa odrážali v spoločenskom živote. Vždy, keď sa kladie dôraz len na zákon a podmienky a zabúda sa na skutočné potreby ľudí, náboženstvo stráca svoju podstatu.
Paralelná forma verša (a-b-a’-b’) dáva nie náhodou dokopy slovo milosrdenstvo a poznanie Boha. Keď Boha poznávame v jeho slove a konaní, vedie nás to k jeho napodobňovaniu a to sa konkrétne odrazí v našich medziľudských vzťahoch.
Čo toto všetko znamená pre nás, ľudí 21. storočia? V prvom rade to, že ani dnes Boh neznesie jednoduchý ritualizmus bez zapojenia nášho srdca. Tento verš nás učí, že svätá spoveď nie je akási „čistiareň“, kde si splníme prvý piatok a naďalej žijeme ako predtým. Boh chce pripútanie nášho srdca k nemu. Učí nás aj to, že to nie je o počte odsedených svätých omší, prípadne pretrpených, stojac vonku 50 metrov od kostola, aby sme získali podpis pre prípravu na birmovku. Je to o našom srdci, o našej láske. Boh nás pozýva k tomu, aby sme sa nemodlili len preto, aby sme boli „pomodlení“, ale aby sme sa s ním nachvíľu stretli. Nechce od nás iba formálnu obetu, ale to, aby sme boli láskaví a milosrdní k ľuďom okolo seba. Mať s ním osobný vzťah je viac, ako putovať na nejaké miesto len preto, aby splnil naše predstavy.
Boh nás formuje cez svoje slovo. Dovoľme mu, aby sa nás dotkol aj cez tento verš z Knihy proroka Ozeáša a nebojme sa vstúpiť s väčším osobným nasadením do každého nášho náboženského úkonu, ktorý má byť vonkajším prejavom našej lásky k Bohu.
(Publikované v diecéznom mesačníku Naša Žilinská diecéza – 02/2023)
Foto: Foto di Andrea Piacquadio, Pexels.com
